Minule som písal o tom, že môj prvý pokus dostať sa na Filipíny bol neúspešný. Skončil mojím vyhostením, zákazom vstupu a skrátením expedície o 3 týždne na polovicu. To žiaľ nebolo všetko. Keďže letenky s medzipristátím na Taiwane nám boli k ničomu, tak sme ich museli stornovať. Náš kamarát z Brna to navyše vzdal. Nechcel riskovať, že sa situácia zopakuje. Zostali sme traja.

Odkedy vypukla celosvetová pandémia nového corona vírusu je cestovanie problematické. V tejto situácii sme sa rozhodli, že nikto nebude nikoho presviedčať. Ja sám som nemal dobrý pocit z toho, že tlačím do rizika niekoho ďalšieho, keď som si sám nebol istý, ako to dopadne. Nebáli sme sa, že ochorieme, ale, že zostaneme niekde, odkiaľ nebude možný návrat. Ja som myslel hlavne na to, že by som doma nechal rodinu samú v tom najhoršom možnom čase. Panika na Slovensku bola už v čase, keď som sa z Ázie vrátil prvýkrát. V Európe bolo hlásených len prvých pár prípadov nakazených, ktorí sa nakazili v Číne.

Akoby toho nebolo málo, tak sme zistili, že zostala už iba jedna letecká spoločnosť, ktorá nás bola schopná dostať na Filipíny za normálne peniaze. Malo to však háčik. Mohli sme so sebou zobrať maximálne 30 kg batožiny na osobu plus 7 kg do podpalubia. Všetko by bolo úplne v poriadku, keby si so sebou nevezieme aj kajaky a všetko vybavenie. Len kajaky s časťou výstroje mali 60 kg.

V čase kedy je človek rád za každé malé povzbudenie ma začali napádať ľudia, že cestujú len magori. Že je to nebezpečné a podobne. I keď ste to možno mysleli v dobrom, tak vedzte, že analýzu rizík robím vždy pred tým, ako sa rozhodnem. Bol som o zdravotných rizikách spojených s pobytom v trópoch v miestach, kde by ste nemocnicu hľadali márne, informovaný už dávno pred tým, ako sa stali všetci experti na vírus a infekčné ochorenia. Mám v sebe vakcíny na choroby o ktorých mnohýíani neviete, že existujú. Viete koľko smrteľných chorôb môžete dostať po uštipnutí obyčajným komárom? O novom víruse sme sa radili s virológmi, kvôli tomu, že sme prvýkrát išli aj s našou malou dcérou. Chceli sme si byť na 100% istí, či je to bezpečné aj pre ňu a ak by k niečomu došlo, čo treba robiť. Preto sme vedeli, ako sa chrániť už v čase, keď to u nás nikoho nezaujímalo.

Riziká boli na stole. A po 2 dňoch aj slovo do bitky. Ideme. Túžba po dobrodrúžstve zasa raz zvíťazila.

Poznámka: Všetky fotky sú z prvého pokusu dostať sa na Filipíny!