Narodil som sa v Hlohovci. Prežil som tam väčšinu detstva a mladosti. Asi preto mám k našej najdlhšej rieke osobitý vzťah. Ako malý chlapec som sa tam rád túlal. Už vtedy to boli pre mňa veľké dobrodrúžstva. Musel som prejsť peši cez celé mesto a vypočítať si návrat tak, aby nikto nič nezistil. Bola to pre mňa zakázaná zóna. Neskôr, keď som sa naučil jazdiť na horskom bicykli, tak sa môj akčný rádius rapídne zvýšil. Stále bolo a aj je čo objavovať. Keď som začal jazdiť na kajaku, tak mi stále vŕtalo hlavou, či by sa nedal splaviť práve Váh. Minulú jeseň som dostal pozvanie od Klubu slovenských turistov, či sa nepridám s nimi na splav Váhu z Trenčína do Piešťan. Zasvietili mi oči a bez váhania som prikývol. Priezračná voda plná rýb. Nádherná príroda. Výnarali sa mi spomienky na detstvo. Povedal som si, že sa na Váh vrátim a preskúmam ho až po jeho ústie v Komárne.
1. Deň
Váh je rieka, ktorá potrápila nejedného vodáka. Veľa ich aj pripravila o život. Striedajú sa tu veľmi rýchle perejnaté úseky s takmer stojatou vodou. Veľmi záleží od stavu vodnej hladiny. Dlho som nevedel nájsť parťáka. Niekoho, kto sa nezľakne nepohody a nevadí mu pádlovať celý deň. Naplánoval som 3 dňový splav Váhu spod priehrady Sĺňava až po sútok s Dunajom v Komárne v dĺžke 115 km.
Keď človek nevie úplne presne do čoho ide, tak je fajn mať časovú rezervu pre prípad, že sa niečo pokazí. A veru pokazilo sa hneď na začiatku. Parťák si zabudol všetky veci v druhom aute, ktoré bolo skoro 100 km od nás. Ten strašný pocit dobre poznám, podaril sa mi totiž rovnaký kúsok minulý rok. Išlo nás však viac a bolo teplo, takže som sa rozhodol ísť bez vecí a improvizovať. V tomto prípade to však bolo horšie. V blízkosti Váhu nie je prakticky žiadna možnosť najesť sa. Vedeli sme, že nás čaka veľmi zlé počasie. Okrem dažďa aj prudké ochladenie. Našťastie mám manželku s nekonečne dobrým srdcom. Ponúkla sa, že si spraví 200 km kolečko pre batoh :). Čakanie na batoh sme využili a vypádlovali sme proti prúdu až pod priehradu. Po návrate na miesto stretnutia sa objavili miestni vodáci, ktorí prišli na dvoch canoe splaviť pár kilometrov rieky. Strašili nás, že za tri dni nemáme šancu prejsť až do Komárna a upozornili nás na niekoľko veľmi nebezpečných prekážok. Už pred tým ako sadli na vodu stiahli pár fliaš burčiaku a nejakú tú slivovicu, takže som to bral s rezervou. Avšak parťákovi to asi jedno nebolo, pretože si neodpustil pár poznámok na moju adresu. Ubezpečil som ho, že vždy, keď uvidíme možné nebezpečenstvo, vystúpime na breh a po suchu to skontrolujeme.
Prvý deň sme išli posledným úsekom Váhu, ktorý má ešte charakter horskej rieky. Biela voda na nás čakala skoro za každou zákrutou. Niektoré úseky boli celkom náročné, pretože v prúdnici boli napadané stromy. Naraziť do jedného z nich by nemuselo dopadnúť najlepšie. Väčšie pereje bolo počuť už z ďaleka. Pre veľmi nízku hľadinu sa nám aj často stávalo, že sme uviazli na plytčine. Je to veľmi dobrá škola kajaku, pretože sa s riekou treba hrať už trocha precíznejšie ako napríklad na Dunaji.
Keď sme dorazili k Hlohovcu, tak sa mi začali vynárať v hlave spomienky na detstvo. V týchto miestach som nebol dlhé roky. Pri jednej veľkej povodni podmylo pilier železničného mostu. Zazáplatovali to tak, že tam naliali betón. O pár dní neskôr to prasklo. Chodil som vtedy ešte na základnú školu. Na samotný železničný most mám kopec spomienok. Vozili sme sa na servisných vozíkoch nad Váhom, či ľahli pod koľaje, keď išiel vlak. Bol to riadny adrenalín, keď vám meter nad hlavou prechádzal nákladný vlak. Musel si to skúsiť každý.
Na pravej strane Váhu niekto podpálil trávu a chytili sa horieť aj fragmenty lužného lesa. Dym na chvíľu úplne zatemnil oblohu. Keď sme sa už začínali báť štipľavého dymu, ktorý nám skrížil cestu, tak sa otočil vietor a my sme prešli okolo. Pobehovali tam hasiči a niečo kričali do megafónu. Možno práve nám, no nebolo im rozumieť.
Hneď za poliklinikou v Hlohovci sa nachádza prvá parádna adrenalínová perej. O pár kilometrov ďalej dve ďaľšie. Tú druhú si pamätám z detstva. Pozeral som sa na ňu z plynovodného mosta. Tá už, ale zjazdná nebola. Našťastie sme zastavili a išli ju preskúmať po súši. Vojsť do nej by zrejme skončilo tragicky. Podarilo sa nám člny s lanom spustiť po pravej strane vodou dolu. Trochu krkolomný spôsob prenášky, ale zato veľmi účinný. Cestou sme stretli pár ľudí, ktorí nás na túto perej upozorňovali. Má na konte niekoľko vyhasnutých životov. Táto perej bola úplne posledná prekážka na Váhu. Teda aspoň prírodná. Rieka začína spomaľovať, no stále má charakter horskej rieky.
Prvý deň rýchlo ubehol. Prešli sme 40 kilometrový úsek rieky, ktorý aj napriek vážskej kaskáde vyzerá stále ako divoká príroda. Veľmi čistá voda plná rýb. Všade les. Okrem jednej zákruty v Hlohovci nie sú vidieť žiadne stavby, žiadne cesty a to až po Sereď. Stretli sme len zopár rybárov a niekoľko ľudí, ktorí sa prišli okúpať na nádherné štrkové a pieskové pláže ako z rozprávky. Večer nám prišli robiť spoločnosť kamoši z Hlohovca. V noci sme zažili prírodné divadlo v podobe obrovských rojov podeniek. Lietali v niekoľko miliónových rojoch. Ráno ich mŕtve telá pokrývali zem i hladinu rieky. Vyšli z vody, aby zavŕšili svoj životný cyklus - spárili sa, nakládli vajíčka a zomreli.
2. Deň
Vedeli sme, že nás čaká dlhá cesta a tak sme zavčasu vyrazili. Po pár kilometroch sme dorazili k vodnému dielu Kráľová. Rieka sa začala rozširovať a aj spomalovať. Po chvíli bol Váh taký široký, že na druhej strane bolo vidieť už len obrysy brehu. Nudná cesta “jazerom” sa však čoskoro zmenila. Do chrbta nám začal fúkať vietor a čoskoro sa zdvihli vlny. Pri hrádzi už priehrada pripomínala viac more ako jazero.
Ďaľší problém na seba nenechal dlho čakať. Chceli sme prejsť plavebnou komorou, avšak pri príchode ku komore sme nevideli žiadny telefón, žiadny kontakt ani frekvenciu, na ktorej by sme sa spojili vysielačkou. Semafor nesvietil. Sklamaný žalostným stavom komory som si to namieril rovno k veži, kde sa nachádzala obsluha komory aj priľahlej vodnej elektrárne. Žiadny zvonček. Kývam na ľudí vo veži, ale žiadna odozva. Začínam tušiť, že kajaky budeme musieť preniesť po súši. Cestou k veži som sa bol pozrieť na druhú stranu hrádze, tak som vedel, že to bude najťažšie prenášanie člnov, aké som kedy zažil. Po hrádzi sa premávalo kopec ľudí, tak sme nechceli nechať veci bez dozoru a zvolili sme variant prenášať obe lode súčasne. Po pár metroch sme sa vždy vrátili späť po druhú ľoď. Ruka si tak oddýchne a je aj možné si ju vymeniť. Po asi sto metroch sme však zistili, že s takto naloženými ľoďami nám to bude trvať tak dve hodiny a možno nám budú musieť amputovať obe ruky. Okrem iného sme totiž mali každý bandasku s vodou na niekoľko dní. Parťák mal nápad ťahať člny po lúke. To nám ušetrilo tak hodinu času. Asfaltová cesta viedla popod protipovodňovú hrádzu a tak by sme museli najprv zísť dole a potom hore. Popri plote bol pásik pokosenej lúky po ktorom sme člny úspešne potiahli až k bráne do areálu elektrárne. Potom ich spustiť dole kopcom k ceste. V tom vyšiel z areálu chlapík, ktorý nám povedal, že plavebná komora má už roky pokazené vráta, a že sme mali ísť druhou stranou, kde bola len krátka prenáška. Dosť skoro vyšiel von. Vedeli o nás odkedy sme prišli. Hľadal som aj číslo na internete, ale bez úspechu. Zavolal som aspoň na vežu v Gabčíkove, či náhodou nemajú na nich spojenie. Telefón na nich nemali a kedže vysielali na inej frekvencii, nevedeli sa s nimi spojiť ani vysielačkou. Aby toho nebolo málo, tak dole čakala poľná cesta vysypaná kameňmi, po ktorej sme už člny ťahať nemohli. Pokračovali sme teda lúkou ďalej až k miestu, kde sa dali člny spustiť prudkým svahom dole k rieke. V opačnom prípade, by sme museli vyložiť všetok náklad z člnov. Boli sme už takí vysilení, že sme tie člny neudvihli. Súperili sme s časom. Okrem dlhej cesty nás prenasledovali čierne mraky. Vyzeralo to na búrku. Chceli sme sa dostať na vodu skôr ako sa spustí lejak.
Po prenáške sme si dali rýchly obed a pokračovali ďalej. Bol už obed a my sme prešli od rána len pár málo kilometrov. Vo Váhu bolo minimum vody a medzi priehradami vzniklo veľké jazero. Takmer stojatá voda. Naša rýchlosť bola menej ako 5 km/h. Pri takej rýchlosti sa za svetla k nášmu cieľu asi nedostaneme. Pádlovanie už nebolo moc príjemné. Museli sme sa naozaj snažiť, aby sme to nevzdali. Navrhol som pádlovať pokiaľ je svetlo a keď sa začne stmievať nájsť tábor.
Dorazili sme k ďaľšej priehrade, ale zároveň aj k ďaľšej nefunkčnej plavebnej komore. “Do čerta ľudia, čo je to s vami?”: hovoril som si. Na webe vážskej vodnej cesty sú fotky veľkých ľodí, ktoré sa plavia až do Serede. To už roky nie je možné. Plavebná komora na priehrade Selice je zasypaná nánosmi riečneho piesku.
Teda ďaľšia prenáška. Táto však bola našťastie krátka, no zato celkom adrenalínová. Museli sme s člnmi prísť až k prepadu. Asi polovicu šírky rieky zaberala elektráreň a plavebná komora. Zvyšok rieky sa valil voľne dole hrádzou. Po pár metroch sme ľode spustili dole po prudkom svahu tvorenom veľkými balvanmi.
Okrem prenášok sme boli stále na vode a tak sme sa rozhodli dať si krátku pauzu od pádlovania v podobe prehliadky priehrady.
Stojatá voda žiaľ pokračovala aj pod priehradou a tak sme sa snažili pádlovať čo najrýchlejšie. Občas som dostával slabé kŕče do ramien. To je znamenie, že musím spomaliť. Mal som parťáka, ktorý pádloval ako o život a tak som mal po dlhej dobe so sebou niekoho, pri kom sa treba aj snažiť. Normálne vždy na niekoho čakám a únavu z pádlovania poznám len z individuálných tréningov na Dunaji.
Našťastie sa predpoveď počasia nenaplnila a len miestami poprchalo. Nebolo aspoň teplo. Práve naopak, k večeru som si už navliekol špricku, aby som sa zohrial.
Niečo po siedmej večer začalo pršať a tak sme sa rozhodli zakotviť. Našli sme sympatický pieskový ostrov. V noci mala prísť búrka a nechceli sme byť v lese kvôli padajúcim stromom. V daždi sme postavili tábor a uvarili rýchlu večeru. Ja som si ešte zaplával. Ani neviem ako som zaspal. V noci bolo len 14°C, čo bolo po dlhom období teplých nocí pre mňa vítaná zmena. Po dlhej dobe som sa konečne poriadne vyspal.
3. Deň
Pršalo celú noc až do rána. Keď na chvíľu prestalo, tak sme vyšli von, aby sme si dali rýchle raňajky, zbalili sa a vyrazili dobehnúť stratené kilometre. Zistili sme, že náš veľký pieskový ostrov sa poriadne zmenšil. Pri varení raňajok som si všimol, že voda stále stúpa. Kopli sme teda do vrtule a začali rýchlo baliť. Čoskoro bol parťákov stan už pod vodou. Stihli sme to včas. Malo to aj výhody. Stačilo si len sadnúť do člnov a vyraziť. Večer sme ich museli vytiahnuť hore. Keď som sa včera kúpal, tak keď som stál tesne na brehu, stany som mal nad hlavou. Teda sme boli určite minimálne minimálne 1,8 metra nad hladinou.
Zvýšená hľadina Váhu o poznanie zrýchlila jeho tok. Naša priemerná rýchlosť sa takmer strojnásobila. Ešte včera som mal pochybnosti, či do Komárna stihneme prísť. Teraz premýšľame, čo budeme robiť, kým budeme čakať na odvoz.
Prestávku na obed som využil na prieskum riečneho ramena.
Štrkové pláže tu vystriedali pieskové. Krása.
Medzi Kolárovom a Komárnom brehy lemovalo niekoľko chatových oblastí. Najlepšie časy však už majú dávno za sebou.
V Komárne chatky vystriedali houseboty.
I keď väčšina z nich je značne zchátraných a neobývaných, nájde sa tam aj zopár pekných kúskov. Do Komárna sme nielen že dorazili, ale prišli sme o pár hodín skôr.
Čakanie sme si krátili v Čárde pri Váhu, kde majú super obsluhu a veľmi dobre varia. Tento splav Váhu mal všetko, čo má správny splav spĺňať. Prvý deň sme sa pasovali s bielou vodou v divokej prírode, druhý deň sme posúvali svoje hranice vytrvalosti nekonečným pádlovaním a ťažkými prenáškami a tretí deň sme si užívali rýchlo tečúcu vodu s dobrým pocitom, že to nakoniec zvládneme podľa plánu aj napriek všetkým problémom po ceste. Som rád, že som sa na pár dní stal súčasťou našej najdlhšej rieky, vedľa ktorej som vyrastal.
Vážska vodná cesta sa stala na teraz nedosiahnuteľným cieľom. V minulosti bol plán vybudovaním ďaľších priehrad splavniť Váh až po Žilinu. Počítalo sa však s výstavbou vodného diela Nagymaros na Dunaji, ktorý mal stabilizovať hladinu Váhu, ktorá je závislá od topiaceho sa snehu a ďažďových zrážok. V súčasnosti je Váh zanesený pieskom. Najviac sa zanáša v blízkosti Kolárova, kde ho každý rok prehĺbia aj o 10 metrov. Vydrží to však len pár mesiacov. Vodné diela Kráľová a Selice sú v havarijnom stave. Myslím, že už sa s vážskou vodnou cestou do budúcna neráta. Aj napriek Eurofondom nebolo po ceste vidieť nič, do čoho by sa akokoľvek investovalo. Všetko len chátra. Teší ma len fakt, že nateraz ostal Váh bez veľkých lodí a snáď si ešte aspoň pár storočí zachová svoju podobu.