sken

3. Expedícia na morských kajakoch – Coron Bay, Filipíny 2020 – Cesta

Všetky diely seriálu Expedícia na morských kajakoch – Coron Bay, Filipíny 2020:

1. Plán

2. Ideme?

3. Cesta

4. Vodný svet 1

5. Vodný svet 2

Baliť sme sa začali všetci spolu až pár hodín pred odletom z Viedne. Pádlovačku na Filipínach som síce plánoval a pripravoval niekoľko mesiacov, no aj tak to dopadlo ako vždy. Balením pred odchodom. Tentokrát to bolo paradoxne preto, lebo sme sa zbalili už viac ako mesiac predtým.

Keď si chcete so sebou do lietadla zobrať kajaky a všetku potrebnú výstroj, musíte na to použiť mimo iného excel. Najviac sme boli limitovaný váhou batožiny, ktorú nám dovolili zobrať na palubu lietadla. Všetko muselo byť zabalené tak, aby sa to nepoškodilo počas prepravy na druhú stranu planéty. O tom, ako s tým budeme chodiť v tej horúčave a vlhku peši, nikto nahlas radšej nehovoril. Pripravili sme to tak, aby sme s tým boli schopní presunu aspoň pár stoviek metrov. Medzi letiskovými terminálni, prístavmi a podobne.

Do excelu som spísal po položkách úplný zoznam vybavenia. Všetko zvážil. Sokoban sa hrá lepšie v tabuľkovom procesore ako naozaj. Zistil som, že aj keď ma z hlavy napadlo minimálne desať vecí, čo tam chýbajú, tak je tam 10 kg navyše. Rozlúčil som sa s menej potrebnými vecami. Časom som doplnil všetko, čo chýbalo. O rovnaké cvičenie som poprosil ostatných. Kedže ma mali za fanatika, ktorý sa len nevie dočkať, kedy už tam bude, nikto mi nič neposlal, ani keď som bol už asi dosť otravný.

Komunikovali sme výhradne online. Stretli sme sa len raz, aj to nie všetci spolu. Chalani ku mne prišli na briefing a prišli si zobrať kajaky a časť výstroje. Pôvodný plán bol, že ja pôjdem o tri týždne skôr a stretneme sa až na ostrovoch. Nikdy v živote som nebol na žiadnu cestu takto pripravený. No ako som už písal podľa plánu nešlo absolútne nič. Začalo to tým, že kvôli zúženému tímu sme museli všetko prebaliť. Veci boli v Brne, Bratislave a v Martine. Navyše sme mohli zobrať na osobu o 5 kg menej ako sme si mysleli. A tak sa z excelu mazalo ešte veľakrát.

Ako som sa bál tak, keď sme sa pred odletom stretli, chalani mali toho oveľa viac ako predtým hovorili. Problém bola nielen váha, ale aj objem. Keď sme sa konečne prestali rehotať, tak sme začali čarovať. Začali sme Mirom. Ten túto hru vôbec nepochopil. Smutno pozeral, že sme mu vyhodili polovicu vecí. Nesmiali sme sa dlho a vyhadzoval každý, veľakrát. Všetky zmeny som v reálnom čase nahadzoval do excelu. Po zapracovaní čerstvo vymyslenej teórie, že na letisku to zaokrúhľujú smerom nadol a príručnú batožinu určite vážiť nebudú, začala po jednoduchej matematike, kombinatorika. Aby ste si to vedeli predstaviť, tak v tej chvíli som už nemal ani tenisky a vyhodil som väčšinu oblečenia s tým, že si prinajhoršom niečo zoženiem cestou.

Museli sme to presne rozdeliť medzi nás. Namiesto dvoch lodných vakov sme použili len jeden. Ušetrili sme 2,5 kg a 1 kus batožiny na nosenie. Ďalšie 3 kg sme ušetrili výmenou pádiel za karbónové. Ťažké veci sme prekladali do príručnej batožiny. Padali otázky ako: či môžu ísť na palubu železné tyče, pedále, lano a podobne … Občas musím na letisku vyťahovať lekárničku, lebo sú v nej nožničky, ale kusy kajaku som ešte neskúšal. Vďaka excelu to bolo veľmi rýchle. O hodinku sme nemali čo robiť.

Kamoš nás odviezol na letisko. Mali sme toho tak veľa, že do bežného osobného auta by sme sa nevmestili. Na letisko sme dorazili skôr, keby sme mali problémy s odbavením batožiny. Práve začali odbavovať prvých ľudí. S vozíkom sa nedalo prejsť, tak sme rozmontovali zábrany a dotlačili veci až k ujovi. Ako prvé sa opýtal, či to máme už zaplatené. Doplatok za každý kilogram navyše bol skoro 100 Eur. Hovorím mu, že to je v limite. Dvojkajak sa ani nezmestil na váhu a my sme hneď ušetrili 6 kg. Smial sa aj on.

Po dvoch dlhých letoch s prestupom v Dohe, sme v noci dorazili do Manily. V krajine sa mimo miest nedá platiť kartou a akceptovaná je len lokálna mena. Hneď na letisku sme zamenili peniaze. Časť výberom z bankomatov, časť výmenou EUR v zmenárni. V bankomate je lepší kurz, ale vysoké poplatky a limit 10.000 PHP, takže treba vyberať na viackrát. Kúpili sme si aj lokálne SIMkarty, aby sme mohli telefonovať. Na filipinách hovorí skoro každý aj anglicky. Veľa vecí sa najľahšie rieši cez telefón. Ja som to využíval hlavne pri plánovaní.

Vybavil som napríklad odvoz z letiska až do prístavu. Parkovať sa dá v garáži priamo na príletoch a tak sme len posunuli kúsok vozík do auta a nasadli. Cesta trvala 2 hodiny. Vačšina viedla po diaľnici. Do prístavu sme dorazili po polnoci. Plán bol tam prespať niekde na lavičke. Tento skvelý nápad sa však ukázal ako nerealizovateľný, kedže prístav bol veľmi podobný letisku. Kontroly, polícia, vojaci s puškami… I keď náš šofér nebol moc zhovorčivý vysvetlil nám, ako to v prístave funguje. Využili sme to a zistili sme, že loď na ostrov Mindoro ide ešte v noci. Super ušetríme jeden deň. Našli sme aj nosičov, ktorí nám všetko odviezli rovno z auta až do lode. V čakárni bežali na veľkej obrazovke spoty o infekčných chorobách a dodržiavaní hygieny. Čoskoro pribudne určite aj Covid-19. Tu je stále niečo.

Vonku 30°C v tieni. Domáci chodili v bundách, čapiciach, či hrubých mikinách. Malé deti mali rukavice. To človek pochopí až v autobuse vychladenom na 15°C.

Keď začali lanami priväzovať všetky kamióny docvaklo mi, prečo je na lodi toľko vody. Riadne fúkalo. Keď sme vyrazili na more, voda špliechala až na palubu o dve poschodia vyššie. Len som si povzdychol, že takéto vlny snáď vidím poslednýkrát. Keď sme dorazili do prístavu v Abra de Ilog, začalo práve svitať. Príboj bol taký silný, že nás odrezal od miesta, kde sme mali dohodnutý nocľah. Bolo to síce len kúsok od prístavu, ale hory boli také nepriestupné, že sa tam dalo dostať len po vode. Keď sme konečne dobehli nosičov, ktorí šprintovali s našimi vecami von z prístavu, všimol som si už odchádzajúci autobus a na ňom nápis San Jose.

Tak dlho som nespal, že som ani nevedel, aký je deň, ale pýtam sa chalanov, či nepokračujeme v tomto maratóne, že sa vyspíme v autobuse. Jasné, už sme boli takí unavení, že je to dokonca lepšie ako hľadať hotel. Zakývali sme autobusu. Autobusár zastavil a vrátil sa naspäť na zastávku. Naložili sme veci. Behom toho asi 10x zatrúbil. Cesta do prístavu San Jose trvala 6 hodín. Videli sme tak takmer celú obývanú časť západnej strany ostrova. Ostrov tvoria dve časti oddelené vysokými nepriechodnými horami. Z jednej strany sme sa pozerali na vysoké zelené hory, z druhej na chudobné osady a nižšie kopce, kde už prales padol za obeť pasienkom a poľnohospodárstvu. Cez hory vedie niekoľko chodníkov. Za 4 dni sa dá prejsť na druhú stranu. To by som si chcel vyskúšať niekedy. Najvyšší vrch Mount Halcon je vysoký až 2586 metrov.

Na východe je len táto jedna dlhá asfaltová cesta a okrem pár domorodých kmeňov, žijú ľudia pozdĺž tejto cesty. Všade boli smeti. Chudoba a absencia odpadového hospodárstva naučila ľudí triediť odpad po svojom. Spáliteľný a do mora. Smeti majú ľudia aj doma, či v záhrade. Akoby im pohľad na kopy smetia nijako neprekážal. Na druhej strane tu nenájdete žiadnych turistov. Sú tu miesta na potápanie ako nikde inde na svete ako napr. Apo reef, či stále zachovalý prales v horách. V dolinách sa pestovala ryža a kukurica. Pásli kravy a vodné byvoly. Všade majú psy. Veľa psov. Pri každej chatrči ich postáva niekoľko. Cestou sme ich videli stovky. Niektoré v zúboženom stave. Podvyživené, či prašina.

Do San Jose sme prišli krátko po obede. To, čo sme nedokázali napchať do osobného auta, sme bez problémov naložili na trojkolku a v plnej poľnej sme hľadali miesto, kde sa zložíme na dve noci. Loď na Coron chodí len 3-krát do týždňa. Zložili sme sa v hoteli priamo na pláži. Na izbe som mal aj sprchu a tak som konečne zo seba dal dole smradľavé, niekoľkokrát prepotené veci a spravil zo seba človeka. Opral som a išiel si zaplávať. Večer sa nám podaril zohnať plynový varič. Ani neviete, aký to bol problém. Plynový varič tu síce na varenie používa asi každý, ale absolútne nikto nechápal, aký menší varič si predstavujeme, že menší nie je. Ani ten, čo sme zohnali nebol zrovna kompaktný, ale nič lepšie sme nezohnali.

V noci som išiel s Mirom hľadať nejaké zvieratká. Lenže okrem švábov a všadeprítomných gekónov sme skoro nič nenašli. Po pobreží sa kráčať nedalo, lebo v noci boli psy agresívne a nechceli nás nechať prejsť. Išli sme sa teda prejsť po slume. Bočné uličky boli obsadené vrčiacimi psami, takže sme mali opäť smolu. Náš malý výlet skončil tým, že nás zastavila v uličke skupinka podnapitých domorodcov. Nechceli nás pustiť ďalej. Keď som im hovoril, prečo tam sme, tak sa smiali a doniesli nám stoličky nech ostaneme s nimi. Angličtina im moc nešla. Jeden z nich, ktorý anglicky hovoril, tvrdil, že robí vo Filipínskej FBI. Bol veľmi nepríjemný a hovoril, že keď tam chceme byť, musíme hovoriť ich jazykom – Tagalog. Stále mi hovorili, že nemám hovoriť anglicky a učili ma Tagalong. Nenormálne sa zabávali na tom, že to nedokážem ani na desiatykrát zopakovať. Mali dosť drsné učebné metódy. Držali ma za ruku a opakovali dokola povedz to, povedz to.

Rozprával som im o našom pláne. Stále nás chceli odviesť na Coron na ich lodi, ktorá vlastne nie je ich. Po polhodine som zistil, že nikto z nich nevie, čo to je kajak. Hlavne, že každý prikyvoval. Tak som im to vysvetlil a až potom pochopili. Medzičasom prišiel domov syn nášho hostiteľa. Konečne niekto, kto hovoril anglicky. Vysvetlil som im, čo chceme spraviť a odporučil dohodnúť sa s pobrežnou strážou, že nám poradia. Hlavne mi išlo o kempy a možnosť doplnenia zásob. Báli sme sa však využiť túto možnosť, pretože keby nás nepustili, už sa ich nezbavíme. Vždy keď sme sa postavili, že už ideme, tak nás zastavili, že nemôžeme odísť. Keď už to nebola sranda, tak sme jednoducho išli. Postavili sa nám síce do cesty s tým, že je to nebezpečné, že nás odvezú. Boli sme asi 500 metrov od hotela. Nakoniec išli s nami peši, že sa o nás boja. Cestou nám hovorili, že keby máme akýkoľvek problém s políciou máme im volať, že majú veľa kamarátov, či prostitútky. Nie je nad dobrých kamarátov. Po návrate od nich, ten hotel už nevyzeral tak strašne. A ani armáda švábov, čo mi behala po izbe, mi nezabránila okamžite zaspať.

Po raňajkách nás už čakal chlapík, s ktorým sme sa dohodli, že nás zoberie na neďaleký ostrov, pretože mesto bola strašná diera. Na turistiku bol jeden deň málo. Museli by sme sa vrátiť do Sablayanu autobusom, čo trvá 3 hodiny. Ja som mal navyše len sandále. Kvôli vlnám nás ale odviezol len na maličký holý pieskový ostrov, kde na prvý pohľad nič nebolo. Ani za nič nechcel ísť ešte kúsok ďalej, že sa prevrátime. Martin mu nakladal, že to je blbosť, že to musí zvládnuť. Nepomohlo. Strávili sme teda pár hodín šnorchlovaním okolo pekného koralového útesu. Každý tu dostal darček od medúz. Tie prvé boli ako pŕhľava a keď som sa zľakol plával som ďalej. Posledná s niekoľkometrovými priehľadnými ramenami tenkými ako vlasy sa mi omotala cez brucho okolo rúk. Bolesť bola veľmi nepríjemná. Okamžite som začal plávať k brehu. Nevedel som ako dlho vydržím plávať. Našťastie to iba bolelo. Spomenul som si, že jed sa dá neutralizovať vínnym octom, alebo v horšom prípade poslúži aj ľudský moč. Túto možnosť som využil. Pľuzgiere začali po pár hodinách miznúť a ostali len jazvy. Moč radili domorodci používať aj na zlomené ostne morských ježkov.

Na druhý deň ráno sme opäť všetko naložili na trojkolku a presunuli sa do malého prístavu. Strážnika trápilo, čo máme v tých vakoch. A stále nás strašil, že nám to príde pobrežná stráž skontrolovať. Mali síce skener, ale na naše kajaky bol veľmi malý. Čaká nás dlhá plavba do prístavu Coron. Na lodi nie sú žiadne sesadlá. Každý tú ma posteľ. Príjemne pofukuje. Už sa to blíži.

Všetky diely seriálu Expedícia na morských kajakoch – Coron Bay, Filipíny 2020:

1. Plán

2. Ideme?

3. Cesta

4. Vodný svet 1

5. Vodný svet 2