Do Coron port sme dorazili hodinku pred západom Slnka. V prístavnom meste stretávame prvých turistov. Ako k turistom sa tu k nám ale aj chovajú a na jednu motorku sa už podľa nich nezmestíme. Potrebovali sme čo najskôr nájsť miesto, kde prespíme a tak sa vezieme ako celebrity na dvoch. Ideálne pri vode a s priestorom na poskladanie kajakov. To, že prístav navštevujú aj turisti, má aj svetlé stránky. Je vrchol sezóny, no ľudí tu nie je veľa.
Dá sa tu však perfektne najesť. Na rozdiel asi od každej juho-východno ázijskej kuchyne sú Filipíny neslávne známe svojou nezdravou a nie veľmi chutnou kuchyňou. To, čo sme jedli doteraz, spadalo presne do tejto kategórie. V oveľa väčšom prístave San Jose sme nedokázali za dva dni zohnať rybu. A to sme boli aj v rybárskej reštaurácii. Chalani ochutnávali miestne špeciality. Ja mäso nejem a mastné jedlá mi nerobia dobre. Bol som tým pádom z ochutnávania diskvalifikovaný na celom ostrove Mindoro. Žil som hlavne na banánových čipsoch a miestnych wifonkách, ktoré vám hocikde aj zaliali vriacou vodou. Varené vajce v ktorom je kuriatko fakt nie je pre mňa. Tu bolo kopec výborných reštaurácii. Okrem chudobnej filipínskej kuchyne, ku ktorej sme sa dostali doteraz, sme objavili nielen dobré filipínske jedlo, ale aj kuchyňu prisťahovalcov. Čína, Thajsko, USA, Taliansko či Austrália. Luxus, ktorý sme naozaj po predošlých skúsenostiach nečakali. Prvýkrát sme tu pili vodu priamo z kokosov, ktoré sme doteraz videli len na všadeprítomných kokosových palmách.
Už po tme sme sa ubytovali priamo v prístavnom hoteli. Zvonku vyzeral celkom dobre. Na recepcii sme stretli mladého recepčného, s ktorým sme okrem izby, dohodli aj to, že nám dajú k dispozícii zadarmo ich reštauráciu, ktorá bola práve v rekonštrukcii. Lepší priestor na poskladanie a uskladnenie sme si nemohli priať. Pred dverami navyše nonstop sedel jeden ozbrojený strážnik, ktorý dohliadal aj na parkovisko oproti. Vo vnútri bol ale oproti predošlému hotelu rozdielny len druh švábov, ktorý tam pobehovali. Aby som im neznižoval rating, tak spomeniem, že sa to všade hemžilo malými červenými mravcami a v noci sa o nás starali ploštice. Jazvy mám dodnes. Zvieratká v trópoch musia byť, inak by som sa mohol cítiť ako na dovolenke.
Skoro ráno sme začali skladať kajaky. Až tu sme si pripomenuli, aké je to športovať v trópoch. Oproti Mindoru, kde síce bolo tiež 30°C, tu skoro vôbec nefúkalo a bola tu vysoká vzdušná vlhkosť. Boli sme síce pri skladaní skoro stále v tieni, no lialo z nás akoby pršalo. Budili sme záujem ľudí v prístave. Kajaky zaujímali domácich a zastavila sa aj dvojica, ktorá sa pýtala odkiaľ máme morské kajaky, ktoré nevedeli nikde zohnať. Kajaky sa síce na ostrove zohnať dajú, ale iba zo sprievodcom ako zájazd.
Zo skladania kajakov som mal obavy. Cesta sem bola náročnejšia pre vybavenie ako pre nás. Môj kajak som poskladal bez problémov. Chalani poskladali len s malou inštruktážou odo mňa svoj “debl” kajak sami. Čo čakať od dvoch profesionálnych konštruktérov. Stratil sa nám jeden balík s náhradnými dielmi, ktoré prišli v čase, keď už kajaky boli zbalené. Martin išiel do mesta pohľadať nejaké alternatívne súčiastky, bez ktorých sa nedalo pokračovať v skladaní kajakov. Kým sa vrátil, tak sme ich našli zapatrošené v osobnej batožine. Súčiastky zohnať nevedel, tak si ich stihol vyrobiť na sústruhu v dielni, ktorú po ceste našiel. Stihli sme to asi za 2 hodiny. Neuveriteľné.
Po sprche a vyžmýkaní prepoteného oblečenia sme sa konečne vydali na more. Tentokrát už na kajakoch. Zatiaľ sme išli naľahko. Len fľaša vody a potápačské okuliare. Bola to testovacia jazda. Chalani sedeli v kajaku prvýkrát a bol som zvedavý, ako sa im to bude páčiť. Najprv sme sa museli dostať z prístavu, kde bola dosť hustá premávka. Tak ako sa jazdí na Filipínach na autách, tak tu jazdia aj na mori. Hnedˇpotom som začal kontrolovať, či je kajak dobre poskladaný a či sa o chvíľku nepotopím, ako pri poslednej jazde ešte na Slovensku. Na žiadny problém som nenarazil.
Začal som si vychutnávať pohľad na vysoké hory vyrastajúce priamo z vody. Vápencové pohorie obrastené vertikálnym dažďovým pralesom sa tiahne po celej dĺžke ostrova Coron, ktorý sme videli v diaľke na východe. Presne kvôli pocitu, ktorý som cítil, som sem išiel. Namierili sme si to na maličký bezmenný ostrov asi 6 kilometrov južne od našej základne v prístavnom hoteli. Mal som čo robiť, aby som stíhal za dvojkajakom. Chalani si pádlovanie užívali rovnako ako ja. Po pár kilometroch sme zastavili. Prechádzali sme ponad prvý koralový útes. Skočil som do vody. Za mnou skočil hneď aj Martin. Voda bola síce teplá, ale na dokonalé osvieženie ako stvorená.
Kajaky majú nízko položený kokpit a tak sa do nich z vody nasadá naozaj jednoducho. Doslova si stačí sadnúť. Nikdy predtým som to neskúšal, preto som si nebol istý, či to skladací kajak vôbec vydrží. Vystúpiť na breh sa tu dá len na plážach, ktoré sú od seba vzdialené často niekoľko kilometrov. Na niektorých len počas prílivu. Koraly, ktoré pri odlive trčia často až nad hladinu, sú ostré ako britva. Chcel som teda, aby sme mali nasadanie natrénované. Miro chvíľu proti vynútenému cvičeniu ticho protestoval, ale tropické slnko ho do vody vyhnalo namiesto mňa.
Martin ho z člna vyhodil asi 50 metrov od brehu ostrova, na ktorý sme mali namierené. Aby si dal aj plaveckú rozcvičku, tak ho tam nechal. Cestou na breh si vyskúšal aj prekážkovú dráhu medzi medúzami. Keďže sme ich nepoznali, báli sme sa všetkých rovnako. Niektoré nepŕhlili vôbec, niektoré nechávali svrbiace pľuzgieriky ako pŕhľava, ale niektoré boli veľmi bolestivé. Na ostrovčeku bola nádherná piesková pláž. Po obvode ostrova rástli mangrovníky, zvyšok tvoril les.
Ako to už ostalo aj po zvyšok výpravy, vždy poobede sa zdvihol vietor a s ním prišli aj vlny. Cesta naspäť už bola náročnejšia. I keď tu má deň len 12 hodín, stále nám zostávalo pár hodín svetla. Rozhodli sme sa však vrátiť naspäť. Čakal nás ešte nákup zásob. Vôbec sme nevedeli do čoho ideme, a vtedy treba počítať s najhorším scenárom, hlavne čo sa vody týka. Po ceste sme si všimli pekný rezort. Vlastne sme žiadny iný ani nevideli. Malé drevené domčeky na široko rozmiestnené v tropickej záhrade hneď pri pieskovej pláži a koralovom útese.
Vo vlnách sa tu dalo vystúpiť len vyskočením do vody a chalani nabrali trochu vody. Zastavili sme sa tu opýtať na možnosť prespania. Hneď nasledujúci deň vyšla zlá predpoveď počasia. Poobede to vyzeralo na silný vietor a búrku. Keby to bolo veľmi zlé, radšej by sme boli tu ako v špinavom prístave. Zaujal mal zvláštny strom, ktorý som nikdy predtým nevidel. Rástli na ňom plody, na ktorých bol ešte kešu orech. Opýtal som sa či je to kešu, a či môžem ochutnať. Jedlý je ten plod. Orech je bez upečenia nejedlý. Každý z nás má nejaké zlozvyky. Martinov bizarný zlozvyk je jesť všetko, čo je jedovaté. Na bobule je dokonca zaťažený. Keď to počul hneď aj najpriek upozorneniam jeden surový orech plný bieleho latexu okoštoval. Do večera mu zliezla koža z pier. Vďaka nemu vieme, že teta nás neklamala. Pôvodný plán bol spať už niekde na severe ostrova Coron, ktorý bol od nás vzdialený viac ako 5 kilometrov po otvorenej vode. Netušili sme ani, či sa tam bude dať spať. Vrátili sme sa naspäť k základni, kde sme zaparkovali kajaky do našej lodenice v reštaurácii.
Ráno sme odniesli kajaky k vode a začali sa baliť. V prístave bolo málo miesta a lode prichádzali k brehu len naložiť ľudí, či tovar. Prišli sme v najhoršom čase. Bolo tam tak málo miesta, že som sa začal baliť najprv ja, aby som uvoľnil chalanom miesto. Nemal som naloženú ani polovicu vecí, keď sa kajak úplne rozpadol.Celá konštrukcia bola nastriekaná petrolejom kvôli tomu, že v morskej vode hrdzavie aj hliník. Nie je síce príliš mastný, ale stačilo to na to, aby sa niektoré scvaknuté komponenty začali oddeľovať. Mal som so sebou našťastie dvoch konštruktérov. Martin má také dlhé ruky, že dokázal kajať opraviť bez masívneho rozoberania. Na chvíľku odbehol do prístavu a vrátil sa so sťahovacími páskami. Spevnili sme konštrukciu kajaku.
Nahádzal som znova všetky veci do kajaku. Medzitým však prišla ďalšia loď a zaplnila aj poslednú medzierku, ktorou sa dalo dostať na vodu. Skúsil som sa prepchať medzi loďou a jej stabilizačným plavákom z bambusu. Smola, zasekol som sa. Zapískal som na kapitána lode, ten zakýval posádke nech prelezú na opačnú stranu. Čln sa naklonil a plavák sa trocha zdvihol. Bolo to dosť na to, že som sa tadiaľ prepchal. Chalani využili odchod inej lode. Namierili sme priamo k ostrovu Coron. Podľa kompasu nám to veľmi nešlo. Medzi ostrovmi bolo cítiť mierne prúdenie. Na severe ostrova sme narazili na množstvo člnov s turistami, ktorí sa sem chodia kúpať, šnorchlovať , alebo prídu navštíviť niektoré z jazier na ostrove. Sú to akési lagúny morskej vody schované medzi kopcami. I keď sme sa tam chceli ísť pozrieť, masa ľudí nás odradila. Nedalo sa tu ani jednoducho zastaviť. Išli sme ďalej až k najzápadnejšiemu výbežku ostrova. Odtiaľ sme sa chceli vrátiť naspäť na druhú stranu prielivu k domčekom, ktoré sme našli včera.
Cestou sme ale našli skupinku houseboat-ov v krytej lagúne s koralovou záhradou. I keď nás tam na začiatku nechceli nechať ani najesť, ostali sme tam dve noci. Expedične naladeným nám bolo hlúpe zaplatiť požadovanú sumu. Nechali nás aspoň najesť. Napadlo ma, či by sme ich nepoprosili o to, či nemôžeme prespať aspoň na móle. Najprv to zobrali ako vtip. Predstavte si to najluxusnejšie zariadené miesto uprostred rozprávkovej prírody, priamo na mori na koralovom útese. Houseboat bol vlastne bar s troma oddelenými zónami. Vonku dve sprchy so sladkou vodou. Na poschodí izby s elektrickými zásuvkami, z 2 strán otvorené, takže aj v izbe sa cítite rovnako dobre ako vonku. Vlastná terasa pre každú izbu. S vlastnou kúpeľňou a splachovacím záchodom, ktorého odpad nekončil v mori. Kuchyňa a ubytovanie pre “service staff” bolo na druhej strane lagúny. Kuchyňa fungovala tak, že večer každý povedal, čo chce. Niekto išiel skoro ráno do Coronu na rybie trhy a nakúpil všetko čerstvé.
A teraz si znova predstavte troch prepotených kajakárov, ktorí ich prosia o to, či nemôžu spať v ich bare. Všetky naše žiadosti musel personál cez vysielačku konzultovať s talianskym majiteľom. Keďže sme sa tam už porozťahovali, na druhú stranu sa nám už nechcelo. Chalani koštovali rum, jeden za druhým. Keďže by som ich na vodu aj tak nemohol pustiť, zjednávanie sme ukončili pri polovici pôvodnej sumy. Do večera sme pili, jedli a hlavne hodiny šnorchlovali po lagúne. Stále nás sledovali a pýtali sa, čo pre nás môžu urobiť. Nielen, že vám donesú uterák, ale aj vás utrú, keď sa necháte.
Lagúna bola hlboká desiatky metrov, a tak som si trénoval ponor do väčších hĺbok. Tiež tu boli medúzy, ale boli sme v takej eufórii, že sme si to už nevšímali. Bolo tu vidieť oveľa viac rýb ako na otvorenom mori. Normálne to bolo naopak. Keď bolo úplne bezvetrie a voda ako sklo, ryby boli zalezené medzi koralmi. Vychádzali, až keď sa dvihli vlny. To už ale nie je zasa také vhodné na šnorchlovanie. V lagúne to bolo ako v akváriu. Keď už bola tma, tak sme na paddleboarde pozerali na hviezdy, alebo len tak pozerali do nasvietenej vody na húfy rýb alebo loviacu barakudu.
Cez deň mi padla do vody vesta, v ktorej som mal svoj telefón. I keď je vodotesný, pád do slanej vody ho trvalo poznačil. Viac ako týždeň nešiel nabiť. Podarilo sa mi to až doma. Tlačidlo zapnúť sa už nespamätalo. Martinov iPhone mal našťastie len dočasný problém s nabíjaním.
Martin si neudomil, že náš plávajúci hotel medzičasom klesol o pár metrov nižšie. Keď predtým plával 2 metre nad kolóniou ježoviek. Tak teraz do nich kopol. Dostal poriadnu dávku bodlín. Dlhé a tenké ostne sa okamžite zlomia. Martinovi ale z nejakého dôvodu pokus o vyberanie pichliačov vôbec nevadil. Mal ich tam toľko, že ani všetky jeho ošetrovateľky ich nedokázali vybrať. Nebola to síce jedovatá bobuľa, ale zdalo sa mi, že ho teší a možno si aj hovorí, že jeho ani početná rodinka ježkov nedokáže rozhodiť.
Ušla sa nám aj večera. Bolo to najlepšie jedlo nielen na Filipínach. Snáď nezostal niekto kvôli nám hladný. Večere sme si dali pre istotu rovno dve. Medzitým aj potom sme neskoro do noci skákali do vody. Vonku bolo v noci úplne fantasticky. V pozadí hrmela búrka, ktorú sme očakávali celý deň. Miestami zľahka pršalo. Ani neviem kedy som sa dostal do postele.
Zobudil som sa, keď na mňa začalo pršať. To len vietor smeroval kvapky až do postele. Cítil som sa strašne zle. Nedokázal som sa ani postaviť. Doplazil som sa k záchodu a nechal v ňom okrem iného tú dobrú večeru. Toto sa opakovalo až do rána. Bolo mi tak zle, že som o sebe ani nevedel. Záchod mal ručnú pumpičku na splachovanie a v bambusovom domčeku to všetci počuli. Nebol som jediný. Ráno som nebol schopný ani rozprávať. Tak a čo teraz?