Ráno som nedokázal vstať z postele. Nedokázal som sa ani postaviť na nohy a napiť sa. Keď už som dokázal povedať súvislú vetu, tak mi chalani, ktorí stáli nado mnou, pomohli nájsť v lekárničke čierne uhlie a endiex. Miro to ešte skombinoval s niečím zo svojej lekárničky. Z postele som sa nepostavil až do druhého rána. Celý deň som zostal verný svojmu rannému mixíku. Chalani mi nosili z baru sódu. Keď odišli pádlovať k ostrovnému výbežku, chodili ma kontrolovať baby z houseboatu. Namiesto sódy mi nosili kokosové orechy, ktorých voda sa používa pri takýchto zdravotných problémoch.

Hovorili mi, že najpravdepodobnejšie som sa nakazil v prístave Coron. Vodu z vodovodu sme tam síce nepili, ale vraj stačí, keď sa ňou umyjete. Miestni si s tým hlavu nelámu a vodu nielenže pijú, ale vám ju aj ponúkajú všade. Niekedy s kockami ľadu, inokedy s potápnikmi. Nasledujúce ráno som bol síce stále dosť slabý, ale zvládol som do seba dostať prvé jedlo. Až do tohoto momentu som nebol schopný chalanom povedať, či môžeme pokračovať. Podľa toho, čo videli deň predtým, už začali rozmýšľať, či nezoženú loď a nevysadia ma v niektorej nemocnici. Museli sme počkať na príliv, bez ktorého sa nedalo výjsť von z lagúny, a vyrazili na cestu.

Strašila nás zlá predpoveď počasia. Začínalo fúkať vždy poobede. Aj na záveternej strane ostrova to bolo dosť cítiť. Mali sme presne dva dni na to, aby sme sa dostali na bezpečné miesto, kde by sme prečkali silný vietor, počas ktorého nebudeme môcť pokračovať ďalej. Namierili sme si to k južnému cípu ostrova. Konečne som vytiahol kameru, aby som skúsil zachytiť atmosféru. Chalanom som však nestačil a museli ma stále čakať. Cítil som sa už dobre, ale bol som stále slabý. Obzerali sme sa stále po morských korytnačkách, ktoré chalani včera videli.

Namiesto toho sme videli len medúzy. Stovky, tisíce. Všade. Rôzne druhy. Niekedy ich bolo toľko, že sa chytali na pádlo. Cestou sme videli pár jednotlivých chatrčí a niekoľko domorodých osád. Mali sme pred sebou dlhú cestu a poobede sme očakávali vietor, tak sme zastavili len dvakrát. Na obed sme zastavili na malej peknej pláži. Bolo také teplo, že sme celú prestávku sedeli vo vode. Nad sebou sme mali vysoké obrastené kopce a vápencové skaly. Pod sebou koralový útes tiahnúci sa pozdĺž celého ostrova. Bolo tu zopár malých ostrovov, medzi ktorými boli skryté rozprávkové lagúny.

V ten deň sme zastavili už iba raz. Bolo nám také teplo, že keď sme našli miesto, kde nebolo vidieť toľko medúz, zviazali sme kajaky a poskákali do vody. Stále sme cítili pŕhlenie, ale Martin nám povedal, že to cítime len preto, že sme si to vsugerovali. Hneď som bol kludnejší. V hlbokej vode bolo príjemne a keby máme viacej času, určite by sme to zopakovali viackrát ako po iné dni. I keď je tu zopár osád, kde by sa dalo určite po dohode s domorodcami prespať, chceli sme nájsť opustené miesto. Kvôli tomu sme predsa prišli.

Keď už sme sa blížili k južnému cípu ostrova, tak za každým rohom vietor trošku zosilnel. Narazili sme na poslednú pláž pred cípom. Bohužiaľ bola obývaná domorodcami. Boli sme už vyčerpaní, tak sme sa rozhodli, že to skúsime. Namiesto domorodcov nás však štekotom vítali psy. Okrem toho začal odliv, o pár minút by sme tam už mohli zostať uväznení. Rozhodli sme sa pokračovať. 3 kilometre za južným cípom ostrova bola veľká lagúna. Drevené chatrče nie sú na leteckých snímkoch vidieť, pretože sú takmer vždy ukryté v tieni kokosových paliem, či iných pralesných stromov. Nevedeli sme teda, čo nás čaká, ale na mape to vyzeralo veľmi pekne.

Hneď ako sme zašli za roh ostrova, ocitli sme sa v nepríjemných vlnách. Už nás nechránili pred vetrom vysoké hory a bočný vietor nám dal zabrať. Tri kilometre sme išli len pár metrov od skál, do ktorých narážali vlny. Musel som sa maximálne sústrediť. Aj keď som do pádlovania vkladal všetku energiu, niekoľkokrát som sa musel zdvihnúť o pádlo. Z dvojkajaku som počul krik. Aj pre nich to už bolo mimo komfortnej zóny.

Po skoro hodinke sme vošli do obrovskej lagúny. Bolo tu niekoľko malých domorodých osád. My sme sa usadili v tej najbližšej. Po celodennom pádlovaní s extrémnym zakončením sme mali dosť. Naháňal nás aj pokročilý odliv. Zatvárali sa posledné koralové a chaluhové cestičky. Mali sme posledné minúty.

Osada bola opustená. Bolo tu asi päť chatrčí. Jeden prístrešok sme si požičali my. Nielen osada a jej okolie, ale aj celá lagúna bola plná smetia. Po smetiach sme stúpali. Vo vode ich plávalo toľko, že sa nedalo ani plávať. Keď som sa bol párkrát schladiť v mori, musel som zo seba strhávať igelitky a iné plávajúce odpadky. Bosá chôdza v piesku bola dosť nebezpečná, ale moje nohy sa ešte stále spamätávali zo sandálovej turistiky v trópoch.

Dali sme si veľmi skorú večeru. Chvíľu po nej začal mať podobné problémy, ako ja nedávno, aj Martin. Rýchlo zoslabol a bolo mu zle. Dostal hneď overený mixík z lekárničky. S Mirom sme niekoľkokrát prešli osadu. Zo skál nás hlučne pozoroval veľký tukan. Boli sme naozaj unavení a v maličkej osade nebolo naozaj nič zaujímavé, tak sme sa krátko po zapáde Slnka pridali k Martinovi a išli spať.