sken

Aj neskoro na jeseň sa dá kajakovať – Národný park Kornati

V strede týždňa som dostal od kamoša z lodenice návrh, či nejdem kajakovať do Chorvátska. Bolo to síce narýchlo, ale dostatočne dlhé okno s dobrým počasím v posledný októbrový týždeň nie je samozrejmosť. Prikývol som. Do národného parku Kornati som sa chystal už dlho. Práve pre zlé počasie sa to zatiaľ nikdy nepodarilo.

1. Deň

Vyrazili sme vo štvrtok poobede. Posledná pauza pre cieľom, hore v pohorí Velebit, nás nemilo prekvapila. Teplota bola len tesne nad bodom mrazu. Po polhodinke klesania horskou diaľnicou teplota stúpla na nejakých 10°C. Unavení sme roztiahli spacáky a vedľa auta prečkali chladnú noc.

Hneď ráno sa oteplilo a kým sme vyrazili na more teplomer ukazoval 20°C. Voda na tom bola podobne.

Kornati sú rajom pre jachtárov. Bolo takmer úplne bezvetrie a tak sme ich obiehali jednu za druhou.

Krátko po obede už bolo veľmi teplo. Pádlovali sme bez prestávky. Na vonkajší pás ostrovov je to asi 30 km. Dni sú už krátke a miest vhodných na prespanie tu je len zopár. Oficiálne sa v tomto národnom parku nesmie spať vonku nikde a aj za samotný vstup do NP sa platí. Takto neskoro na jeseň tu už však nie je nikto, kto by to skontroloval.

Kornati tvorí 147 ostrovov na ploche asi 300 km2. Z toho národný park zaberá 89 ostrovov na ploche 223 km2. Je tu čo objavovať.

Ostrovy vyzerajú na prvý pohľad bez života. No okrem chudobnej vegetácie tu nájdete aj pásy subtropického lesa. Po zotmení spod kameňov vylezie množstvo živočíchov. Všade tu pobehujú králici. Ľudia tu vypustili ovce, ktoré prežijú aj tieto drsné podmienky.  More je tu plné rýb i vzácnych koralov, ktoré tu v teplejších mesiacoch vyhľadávajú potápači. Nám sa podarilo naloviť plný hrniec krabov. Jeden sa mi pomstil a v chvíľke nepozornosti mi cvakol do prsta. Toho som zjedol prvého.

 

2. Deň

Na ostrovoch nie je elektrina a ani pitná voda. Niektoré ostrovy sú aj napriek tomu obývané. Okrem turistikého ruchu sa tu ľudia živia hlavne rybolovom.

Aj na neobývaných ostrovoch sa tu a tam podarí stretnúť domorodcov ako Tita a jeho psa.

Tento súkromný ostrov s majákom sa dá celý prenajať. Zhora je perfektný výhľad na okolitú krajinu, ktorý sme si samozrejme nenechali ujsť. Vymákli nás tu domáci, najprv sa tvárili veľmi nepriateľsky, ale keď som im vysvetlil, že sme u nich doma len fotili, tak sme si podali ruku a zoznámili sa. Stačilo párkrát zopakovať, aké to tu majú krásne.

 

3. Deň

Posledný večer prišiel predpovedaný silný vietor a začalo pršať. Ráno ešte doznieval vietor a i keď to už nebolo také zlé nešli sme hneď na vodu, ale spravili si pešiu túru na ostrove, kde sa nám podarilo nájsť miesto na prespanie. Neďaleko sme objavili miesto so stovkami kamenných totemov, ktoré zdobili vrch vysokých útesov. Hovorí sa, že ich v dávnych časoch postavili duše pôvodných obyvateľov.

Keďže tu nie je nikde zdroj pitnej vody, nikto tu nikdy nežil a zrejme totemy postavili turisti.

Tieto majestátne útesy sa tiahnu mnoho kilometrov ďaleko. Okrem toho, že sme si ich boli obzrieť zo spodu na kajaku,  je ich možné čiastočne prejsť aj peši po hrebeni. Neďaleko je aj lagúna. Akési slané jazero na ostrove. Škoda, že nie je slanšie. Aj počas chladného večera nás totiž vytrvalo otravovali komáre.

Je tu krásne. Na tomto ostrove by som zostal kľudne aj ďaľší deň a dôkľadnejšie ho preskúmal.

Dlhou cestou späť na pevninu sa začalo zhoršovať počasie. Asi posledné dve hodiny už o sebe more dalo vedieť a nachystalo nám aj nejaké tie vlnky. Záverečný traverz medzi posledným ostrovom a pevninou už mi dal celkom zabrať. Už som bol unavený, začínala mi byť riadna zima, a pretože ma každú chvíľu prelievali vlny, bol som celý mokrý. Povedal som si, že už tých pár posledných kilometrov zvládnem bez bundy.

Na pevninu sme dorazili so západom Slnka. Uspokojenie bolo o to väčšie, že sa nám aj napriek zlej predpovedi počasia podarilo dostať na pevninu a ušetriť tak jeden deň. Rozhodli sme sa to využiť. Poslednýkrát som sa okúpal v mori a vyrazili sme rovno domov.

Klikni na niektorú z fotiek pre zväčšenie.

Galéria