Vždy som chcel mať psa, ktorý by ma sprevádzal mojimi potulkami prírodou. Stále som bol však pracovne veľmi vyťažený a voľné chvíle som trávil na vode. Svoj workoholizmus som síce radikálne obmedzil a viac sa sústredil na zveľaďovanie svojho zdravia a kondície. Samozrejme opäť na vode. Výcvik psa je časovo veľmi náročný a prvé mesiace to musí byť denná rutina. Napadlo ma, že pes menšieho plemena by sa mohol stať mojím cestovateľským spoločníkom. Vždy som si myslel, že malé psy sa nedajú vycvičiť rovnako jednoducho. Navyše môj psí parťák musí byť vytrvalý, nebojácny, outdoorovo naladený pes, ktorý sa nebude báť vody.
Vybrali sme si foxteriéra. Výcvik teriérov je veľmi náročný. Tieto psy sú popri svojej vysokej inteligencii veľmi tvrdohlaví a často práve oni trénujú ľudí. Prečítal som množstvo kníh o psoch a ich výcviku a zistil som, že foxteriér bude potrebovať až štvornásobne viac času na výcvik. Rozhodnutie bolo veľmi rýchle a neplánované. Chcel som s Foxom, ako sme nášho psa pomenovali, absolvovať túru na morskom kajaku cez celé Srbsko. Nešiel by som sám a čas na vode by som mohol venovať jemu.
Teória to bola síce pekná, ale chcelo to trocha viac plánovania. Najprv som musel presvedčiť manželku, že chce doma šteňa. To bola napočudovanie tá ľahšia časť. Mali sme šťastie a našli sme chovateľa foxteriérov s najlepším chovom na Slovensku, ktorý mal navyše práve k dispozícii nový vrh.
Začiatky boli tažké. Foxo nechcel vôbec chodiť na vodítku. Problém bolo aj obyčajné venčenie. Jeho tvrdohlavosť bola veľká aj na foxteriéra. Okamžite som vyhľadal odbornú pomoc a začal s profesionálnym tréningom poslušnosti. Postupne sa dostavili výsledky. Okrem toho sme trénovali aj kondične. Prvé týždne len krátke prechádzky, neskôr aj beh. Po dvoch mesiacoch už ma Foxo predbehol a odvtedy nevládzem ja za ním. Pridali sme aj viacdňovú horskú turistiku. I keď bolo toto plemeno vyšľachtené okrem iného aj na lov vydier, za ktorými sa psy neváhali ani ponárať, Foxo sa vody bál. Akonáhle sa voda aspoň trochu oteplila, začal som ho učiť láske k vode. Bez úspechu.
Bolo na čase začať trénovať na kajaku. Prvý splav z Visegradu do Budapešti sme absolvovali aj s manželkou na dvojkajaku. Do kajaku sme ho museli posadiť vždy nasilu. Už počas prvého dňa sa prestal báť, ale trvalo ešte dlho, kým začal kajak brať ako normálny dopravný prostriedok. Začínal v kokpite kajaku, ktorý mal vyvýšené dno, aby bol v suchu aj v prípade, že do kajaku natečie trochu vody. Nasledovalo niekoľko jednodňových splavov Dunaja z Viedne, kde som zistil, že už je dostatočné teplo na to, aby Foxo mohol opustiť kokpit. Postupne sa naučil využívať zadnú palubu kajaku. Na mojom veľkom kajaku je dostatočne veľa miesta, aby sa tam mohol voľne prechádzať, či spať. Musel však ustáť nielen občasné pády do vody, ale aj uschúť bez toho, aby mu bola zima.
Ďaľší veľký tréning bol opäť splav Dunaja tentokrát v Nemecku z Ingolstadtu do Passau. Na rozdiel od jednoďnových výletov som musel vyriešiť, čo v prípade, že bude pršať. Foxo si síce zalezie do kokpitu, ale keďže nemôžem používať špricku, o chvíľu by tam bolo toľko vody, že bude mokrý aj tak. Odmontoval som teda dennú komoru na kajaku. Cez otvor môže foxo kedykoľvek vystrčiť hlavu a sledovať krajinu vonku aj za silného dažďa, či búrky. Okrem toho otvor slúži na vetranie.
Kajak zvládol na výbornú. Naučil sa so mnou bezpečne plaviť za akéhokoľvek počasia. Veľmi rýchlo sa z kajaku naučil piť, či vykonávať potrebu. Nielen, že sa prestal báť vody, ale začal ju sám vyhľadávať. Z kajaku po uvoľnení skáče do vody v snahe uloviť rybu, či inú zver. Často spolu aj plávame. V čistej vode sa nebojí ani potápať, keď ho niečo zaujme pod hladinou. Doplatilo na to aj naše záhradné jazierko.
Cestovanie nie je len o kajaku a tak pribúdali ďalšie výzvy. Prechádzka po lese je pre poľovného psa prirodzená. Prejsť však centrom rušného mesta, či dokonca nákupným centrom, už také ľahké pre neho nebolo. Vyskúšali sme si to v Linzi, odkiaľ sme pokračovali výletnou loďou do Passau. Tam musel zvládnuť prespať v drahom hoteli, bez toho, aby nezničil izbu. Rozhryzie totiž úplne všetko. Keď má dostatok času, spíli aj strom. V jeho výbehu sú preto všetky stromy chránené pletivom.
Na plavbu Srbskom bol teda pripravený dostatočne. Za dva a pol týždňa sme prešli po vode viac ako 500 km. Zažili sme strety s agresívnymi túlavými psami, strašidelné búrky na vode, či dokonca pokus o jeho ukradnutie.
Posledná skúška vodáckeho psa prebiehala na ostrove Rab v Chorvátsku, kde sa Foxo zoznamoval s morom. Namiesto uväzovania bezpečnostným lanom sme začali používať vestu. Prvý veľký problém bolo pitie morskej vody. Trvalo niekoľko dní, kým s tým po neustálom nepomínaní prestal. Konečne bol vo svojom svete.
Mal čo loviť. Zabával sa lovením krabov, či skákaním za rybami. Mačky si už ani nevšímal. Dostal aj pár lekcií. Divé ovce sa nenaháňajú, lebo majú rohy. To už mohol vedieť, keď už dávnejšie dostal lekciu slušného správania od kozy. Ani morské čajky sa nenechali beztrestne naháňať. Niekoľkokrát sa rozbehol aj za stádom divokých muflónov, za čo zasa nedostal pochvalu odo mňa.
Okrem toho sme spolu jazdili na canoe, či packrafte. Sme schopní ísť spolu na vodu kamkoľvek a kedykoľvek, keď je dostatočne teplá voda, aby v nej Foxo mohol plávať. Stále sa učíme a posúvame latku vyššie novým dobrodrúžstvam. Nie nadarmo sa hovorí, že pes je najlepší priateľ človeka.