Tento úsek Dunaja som si chcel nechať ako posledný. Prirodzená Chorvátsko-Srbská hranica má asi 200 kilometrov. Zdolanie tohoto relatívne krátkeho úseku je však vzhľadom na vzdialenosti logisticky veľmi náročné. Zistil som, že ho bude splavovať aj česká dvojica, ktorú som spoznal minulý rok v Srbsku. Dohodli sme sa, že si pomôžeme s dopravou. Rozhodol som sa, že tento nenáročný úsek Dunaja splavím spolu so svojím psom Foxom a vo voľnom čase s ním budem trénovať.
Do maďarského mesta Moháč som vyrazil rovno z práce. Cesta krížom cez celé Maďarsko, ktorá vedie takmer celá po diaľnici ubehla veľmi rýchlo. Cesty boli prázdne. Po príchode do Moháča som si všimol nízko letiaceho lietadla. Robili plošný postrek proti komárom. Jedovatý prášok padal ľuďom nielen na hlavy, ale aj do jedla. Najhoršie na tom bolo, že komáre štípali vo veľkom aj tak. Niektorí ľudia sa začali rozprávať o tom, že ten postrek tých komárov len rozzúril. Moskytiéru som mal postavenú na kúsku trávy na veľkom parkovisku.
Už krátko po východe Slnka tu bolo veľmi rušno a tak som vstal a zbalil sa. Čakal nás celodenný “roadtrip”. Mojím autom sme sa vrátili do Budapešti, kde čakalo zaparkované auto mojich spolupádlerov. Z Budapešti sme si to namierili rovno do srbského mesta Báčska Palanka, kde sme nechali moje auto. Začínal som tu svoj minuloročný dunajský trip. Aby sme sa vyhli dlhým pasovým kontrolám pri opätovnom vstupe do Európskej únie, navrhol som cestu cez Chorvátsko. Oplatilo sa. Prišli sme ešte po svetle.
Spal som na rovnakom mieste a znova som sa nevyspal. Ráno sme čakali na výstupnú pasovú kontrolu. Už od východu slnka bolo veľmi teplo, snažil som sa schovať niekam do tieňa. Polícia prišla o hodinu neskôr ako bolo dohodnuté a všetko im strašne dlho trvalo. Tu na juhu sa nikto nikam neponáhľa. Nás však čakalo skoro 50 kilometrov v tom najväčšom teple. Teplo bolo miestami také nepríjemné, že sme veľmi často zastavovali a kúpali sa na rozprávkových pieskových plážach. V srbskom Apatine nás opäť čakala tentokrát srbská polícia. Povedali, že tam budú čakať najviac do 18.00. Bolo tu však tak pekne, že sme úplne ignorovali čas.
Foxo sa takmer počas celej plavby viezol na kanoe a ja som mal priestor na seba. Veľa som premýšľal o živote, rodine či práci. V tomto stave dokonalého relaxu ma napadlo množstvo užitočných myšlienok, ktoré som si hneď zaznamenával. Obed sme si uvarili na ďalšej pieskovej pláži, ktorá bola taká gíčová ako by sem ani nepatrila. Foxo bol vo svojom živle. Nezastavil sa celý deň, stále plný energie objavoval nové a nové miesta. Rozprávková krajina.
V Apatine nás čakal nie veľmi pekný prístav. Po pasovej kontrole som si dal večeru v peknej reštaurácii v prístave. Neskôr som odtiahol kajak na dosť vzdialené futbalové ihrisko, kde sme spali. Asi hodinovým tréningom som Foxa konečne úplne vyšťavil. Na veľkom futbalovom ihrisku aportoval lietajúci tanier. Keď už nevládal behať, tak sme ešte cvičili poslušnosť. Neskoro večer sme sa ešte vrátili do reštaurácie. Za Foxom došla provokovať mačka. Niekoľkokrát ho napadla. Nebol na vodítku a stále sa ma pohľadom pýtal, či jej to môže zrátať aj s úrokmi. Medzinárodný škandál, pri ktorom by lietali chlpy, som na svedomí mať nechcel. Navyše sme si tu dohodli raňajky.
Druhý deň na vode pokračoval častým kúpaním na rozprávkových plážach. Dostali sme pozvanie k miestnym rybárom. Hneď ako sme prišli, tak na Foxa zaútočil akýsi kríženec vlčiaka. Prosil som domácich, aby ho chytili. Pokrčili plecami, že je to ich územie. Zdvihol som Foxa a položil som si ho na ramená, aby som ho ušetril hrýzancov. Dobehli však dva ďalšie psy, ktoré sa nedali zastrašiť a útočili aj na mňa. Jeden z rozbehu vyskočil a zahrýzol sa Foxovi do nohy. V tej chvíli som prešiel do útočného módu, odhodil ho a uštedril mu poriadny kopanec. Schovali sme sa do presklenej terasy. Domáca pani však otvorila dvere a kričala na mňa, že tam pes nemôže byť. Navyše pustila zúrivé psy dnu. Začal som pomaly ustupovať k lodi a bránil sa výpadom psov. Psy ma nenechali odísť a tak som chytil veľké poleno a začal sa ním oháňať. Aspoň ustúpili. Libor sa postavil medzi nás, aby som mohol nastúpiť do lode a odísť. Nechápal som, čo je to za ľudí, keď nechajú dohrýzť návštevu vlastnými psami. Otrasný zážitok.
Večer sme dorazili do Bogojeva. Pristáli sme v akejsi chatovej oblasti. Nemal som z toho miesta dobrý pocit. Bola tu špina. Množstvo hlučných ľudí či kopec túlavých psov. Naopak v strede Dunaja bol pieskový ostrov, ktorý viac pripomínal Karibik ako Balkán. Navrhol som, aby sme tam išli spať. Problémy boli hneď dva. Ráno o siedmej nás čakala ďalšia nezmyselná pasová kontrola a ostrov patril Chorvátsku. Keď sme sa na to opýtali, tak nám povedali, že nám hrozí väzenie alebo v lepšom prípade pokuta. Povedali sme si, že sa to týka skôr nevraživosti medzi Srbmi a Chorvátmi. Povedali sme si, že to riskneme. Plán bol počkať, kým sa začne stmievať a potom si nájsť nejaké skryté miesto. No pár minút po tom, čo sme sa vylodili na ostrove, sme si všimli loď chorvátskej hraničnej polície ako sa blíži k nám.
Vyzliekol som sa do plaviek, že keď nič iné tak sa aspoň okúpem. Pri ťahaní lodí po dlhej pieskovej pláži som bol spotený ako myš. Kvôli plytčine sme išli za nimi do vody. Zaujímavá policajná kontrola, keď sa brodíte v Dunaji. Vysvetlili sme im, že tu chceme prespať, pretože sa nám na srbskej strane nezdá bezpečne a navyše tam je hluk a špina. Sme predsa Česi a Slováci, obyvatelia Európskej únie. Prikývli, že vedia, že na druhej strane to nevyzerá veľmi pekne. Keď sme povedali, že ráno vypadneme na druhú stranu, tak povedali, že dobre a s úsmevom odišli.
Foxo si to užíval asi najviac. Behal voľne po ostrove a preháňal početné kŕdle vodného vtáctva. Boli sme ďaleko od svetelného smogu, bolo jasno a mesiac vychádzal až nad ránom. Zaspávať pri pohľade na takúto hviezdnu oblohu bol mocný zážitok. Pri padaní hviezd som si želal, aby tam so mnou bola moja rodina. Ale vždy, keď som cítil ako sa ma niečo dotklo, tak to bol Foxo, ktorý niečo ulovil. Vačšinou nejakého hlodavca. Ďalší deň skoro vôbec nežral.
Ráno o šiestej sme vstávali, aby sme sa dostali na druhú stranu na ďalšiu zo série absurdných pasových kontrol. My už sme predsa boli v Chorvátsku, ale keďže o nás Srbi vedeli, tak sme sa vrátili, aby sme oficiálne opustili krajinu. Pri pokuse okúpať sa nás otočila chorvátska polícia, že to máme skúsiť na druhej strane. Lenže my už sme vystúpili zo Srbska. Nesmeli sme až do ďalšej pasovej kontroly vystúpiť ani na jednom brehu Dunaja. Oficiálne sa dokonca priblížiť na 100 metrov. Vážme si náš Schengenský priestor. Aj zrušenie hraníc prispelo k môjmu pocitu slobody. Miestni ľudia takú výsadu nemajú. Hovoria takmer rovnakým jazykom a ešte nedávno žili v spoločnej krajine.
Na protest som skočil do vody priamo z kajaku. Od tej chvíle som to už robil stále. Čoskoro sa pridala aj posádka kanoe. Najprv s veľkou nevôľou, keďže sa báli, že nedokážu nastúpiť do svojej lode, tak isto ako ja do kajaku. Keď zistili, že to nič nie je, tak sme takýmto spôsobom plávali v Dunaji veľmi často. Človek si nielen fantasticky zapláva, ale zároveň nestráca čas. Nemusí vôbec zastavovať a Dunaj ho unáša ďalej.
Neskôr sme sa zastavili u chorvátskej rybárskej rodiny. Na piesočnom ostrove mali postavený jednoduchý prístrešok, kde trávia takmer všetok voľný čas. Pozvali nás k sebe, dali nám najesť a napiť. Rozprávali sme sa asi dve hodiny. Nič si od nás nechceli zobrať a im Libor dal aspoň načatú fľašu whisky. Nie je to síce rakija, ale nechceli byť nezdvorilí a fľašu si nechali. Na mojej ceste som stretol veľa Srbov a Chorvátov a všetci na druhú stranu nadávali a boli nepriateľskí. Toto boli jediní ľudia, ktorí odsudzovali tieto nepriateľské postoje a je im smutno za starými časmi, keď sa mohli rodinní príslušníci navštevovať bez prechodu hranicami. Za pristavenie motorového člna na druhom brehu hrozí dnes väzenie. Zväčšili sa aj rozdiely v životnej úrovni. V Srbsku je trikrát nižšia priemerná mzda ako v Chorvátsku. V Chorvátsku je zasa príliš draho a tak sú rodičia nešťastní, že im deti utekajú do sveta. Rozdiel je vidieť okamžite po prechode hranicami.
V tejto pohraničnej oblasti je to večne živá téma. Niet sa čomu čudovať. Boli tu najkrvavejšie boje medzi týmito dvoma etnikami, či dokonca etnické čistky. Áno učili sme sa o tom v škole, čítali v historických knihách, no počuť to z úst ľudí, ktorí tie hrôzy zažili na vlastnej koži, je úplne iný pocit. Srbi boli navyše zbombardovaní vojskami NATO. Veľakrát som od nich počul o náletoch a tom, ako sa vtedy báli. Pre mnohých z nich bol zvuk poplašnej sirény to posledné, čo počuli. Symbolické na tomto výlete bolo to, že sme boli česko-slovenský tím. Dve rôzne vlajky na lodiach, no medzi našimi krajinami vládne priateľstvo. Niektorí miestni pochválili mierový rozpad Československa. Oni tu kvôli rozpadu Juhoslávie a sporom o územie zomierali.
Cez deň bolo pod mrakom a tak som sa až do poobedia nenatrel opaľovacím krémom. Keď sme prechádzali okolo jednej chorvátskej dediny ostal som pozadu, aby som túto chybu napravil. Foxo, ktorý sa zasa viezol v kanoe zbadal mačku. Šialene vysoká a takmer kolmá kamenná hrádza ho nezastavila a utekal za ňou tak ďaleko, že sa stratil v dedine. Hľadali sme ho dve hodiny. Musel som sa vrátiť do člna pre sandále, lebo som mal už kompletne zodraté nohy. Keď už som bol zmierený s tým, že tam ostanem nocovať, tak mi zazvonil telefón. Volal mi miestny chalan, že ho chytil, keď demoloval kaviareň. Na šťastie má na známke moje telefónne číslo. Nechcel sa nechať chytiť a bránil sa o život. Škoda, že som to nevidel. Bol priviazaný o stôl špagátom. Majiteľ kaviarne sa ma pýtal, čo to mám za šialeného psa. Odvtedy Foxa vždy, keď nebol pri mne pre istotu dávali na vodítko aj v lodi. Ušiel pekne ďaleko. Mali sme šťastie, no to sa už nemusí zopakovať. Takto som si už dlho nezabehal.
Čoskoro sme prišli do chorvátskeho Borova, kde sme prespali. Ešte pred večerou sme absolvovali ďalšiu pasovú kontrolu. V meste bolo veľa bielych bocianov. V hojnom počte sme ich stretávali každý deň. Spali sme hneď pri vode, pretože som sa už fakt potreboval vyspať. Bola chladná noc, tak sa konečne príjemne zaspávalo. Malo pršať a tak som prvkrát postavil stan. Nad ránom ticho noci vystriedal hluk od miestnych výrastkov. Nielen že hulákali, ale si aj pustili rádio na plné gule. Poprosil som ich, aby boli tichšie, no začali ma slovne napádať, že oni sú tu doma a na znak nášho nového priateľstva mi pri stane začali páliť plastové fľaše a polystyrén. Našťastie prišla polícia a rozpustila ich.
Pasy nám vrátili až ráno. Znova s upozornením, že nesmieme zastavovať ani na jednom brehu. Spal som skoro do desiatej. Raňajky som vynechal. Každé ráno som veľmi skoro vstával nielen kvôli hluku, ale aj pre neznesiteľné teplo. Slnko vychádzalo pred pol šiestou a už chvíľu nato sa nedalo vôbec spať. Posledný deň na vode sme sa nikam neponáhľali. Išli sme okolo najzbombardovanejšieho chorvátskeho mesta Vukovar. Z mesta zostali len ruiny a bolo nanovo postavené. Ako pamätníky tejto doby z Dunaja vidieť dostrieľanú vežu kostola či obrovskú vodárenskú vežu. Cestou domov sme sa tu zastavili. Celý kraj lemujú vojnové cintoríny.
Cestou sme si uvarili dobrý obed. Kúpať sa tu skoro nikde nedalo. Všade bolo blato alebo veľa ostrých mušlí od rôznych druhov lastúrnikov, tak sme opäť skákali do vody priamo z lode. Pomerne dlhá cesta nám ubehla veľmi rýchlo. Prišli sme až pri západe slnka a začali sa baliť. I keď sme mali znova podstúpiť pasovú kontrolu, keďže sme zasa vstúpili na srbské územie, bol som taký hladný, že som navrhol, aby sme išli do reštaurácie na chorvátskom brehu Dunaja. Prešli sme hranice. Chorvátom sa na nás niečo nezdalo a dokonca chceli vidieť aj Foxov pas, ktorý mi zatiaľ každý vrátil, že na čo im to ukazujem.
Na rozdiel od toho, čo by nás čakalo na druhej strane, sme si tu dali výbornú večeru v luxusnej reštaurácii. Tá predošlá nestála za nič. V porovnaní s pobrežím Jadranského mora je tu veľmi lacno. Len o čosi drahšie ako v Srbsku. Chceli nás u nich nechať prespať, ale aj tak sme prespali pri aute na čerstvo pokosenom trávniku pod miestnym zámkom. Pred spaním som si všimol zajaca, ktorý sa pásol len pár metrov ďaleko. Ako som na neho pozeral, tak priletela sova a zajko len raz zapišťal, kým poslednýkrát vydýchol. Zasvietili sme na ňu čelovkami. Chvíľu si nás premeriavala a potom aj s korisťou odletela preč. Konečne som sa dobre vyspal.
Ráno sa pri nás pristavila polícia, ale to už sme boli skoro zbalení. Len sa pozreli a išli preč. V reštaurácii sme si dali výborné raňajky a vyrazili na dlhú cestu domov. Väčšinu mojej púte po Dunaji som absolvoval sám. Mať spoločnosť je na nezaplatenie. V tomto prípade som si lepšiu spoločnosť ani nemohol priať. S Verou a Liborem ubehla cesta veľmi rýchlo.
Veľa sme sa rozprávali o regate TID, pod záštitou ktorej sme sa plavili. Má veľa absurdných pravidiel. Za ich porušenie vás môžu doživotne vylúčiť. Pre tento prípad sme mali jedno eso v rukáve. Jeden srbský účastník regaty, náš kamarát, stratil kajak. Jeho karbónový kajak si pamätám ešte z minulého roka. Dostal ho od jedného dobrodruha, ktorý síce sám prepádloval Amazonku, ale už je starý a tak mu po niekoľkých incidentoch zakázali pokračovať. Prvýkrát na ňom sedel v Kladove. Stretol som ho ešte v prístave. Fúkala Košava a na takýto kajak nebol zvyknutý. Na prvej pláži zastavil a zavolal si auto. Tento kajak teraz plával len tak v Dunaji. Myslím si, že toto netromfneme ani keby sme chceli a mňa nechajú pokračovať už o pár dní až do Čierneho mora.