Hainburg an der Donau – Posledná výprava 2016

Tak a konečne sa to podarilo. Už na jar, keď som prvý krát začal kayakovať na Dunaji som si dal za cieľ, že raz vídem z Bratislavy až do mesta Hainburg. Vtedy mi to pripadalo priam nedosiahnuteľné. Akoby nestačilo, že moje kayakárske skúsenosti boli úplne minimálne, tak aj moja fyzická kondícia nenasvedčovala tomu, že by to bolo vôbec možné. Niekedy v polovici septembra klesla hladina Dunaja na toľko, že nebolo možné trénovať v Karloveskej zátoke a tak som začal chodiť na Dunaj. Postupne som predlžoval tréning až po Devín. Po dlhej dobe som našiel spolubojovníkov, ktorí berú neskorú jeseň len ako ďaľšie ročné obdobie a nie dôvod odložiť kayak do pivnice. Ako cieľ sme si dali najvýchodnejšie rakúske mesto Hainburg an der Donau s mohutnými stredovekými bránami a mestskými hradbami.

Vyrazili sme asi o pol desiatej ráno. Silný protivietor dosahoval v nárazoch až 50 km/h. Na vode je vietor nielen cítiť a počuť, ale je ho možné aj vidieť. Poryvy vetra sa vrývali do vodnej hladiny, či roztancovali padajúce lístie. I keď bol vietor silný, aspoň nebol studený. Na koniec októbra je 10°C relatívne príjemná teplota.

 

Kamenné hrádze pred Devínom sú asi najťažšie prekážky. Posledná mi dá vždy zabrať. Dnes som ju vyšiel dva krát. Keď som si myslel, že som z najhoršieho vonku, tak som obzrel dozadu ako sa darí ostaným. Martin začal zaostávať, tak som sa ho snažil povzbudiť. Hovoril som si, že nie je až tak ďaleko odo mňa. V tom som zistil, že ma prúd medzičasom opäť stiahol k poslednej hrádzi. Rozdelili sme sa. Martin pretraverzoval na rakúsku stranu Dunaja a opäť sme sa stretli až pred Hainburgom. Traverzovať pod Devínom je nielen ťažké, ale aj veľmi nebezpečné. Silné víry a ľadová voda nie sú moc lákavé.

Devínska kobyla, tak ako ju vidieť od naších južných susedov.

Ustupujúci Dunaj vytvára množstvo lagún a jazierok.

Cítim ramená, chrbát tiež naznačuje, že už má dosť. Ďaľšia zákruta a mesto na dohľad. Hneď sa lepšie pádluje.

Ešte pár stoviek metrov v silnom protiprúde a potom traverz na druhú stranu rieky rovno do prístavu.

Kým sa chalani najedia, ja si spravím prechádzku po meste.

Hainburgský cestný most z mestských hradieb.

Veža v ktorej je múzeum.

 

Vychutnávam si atmosféru prístavu a zbieram silu na cestu domov. Je to síce po prúde a vietor nám bude pomáhať, ale Slnko čoskoro zapadne a po tme rozhodne ísť nechceme.

Slnečné lúče vytvárajú rozprávkové scenérie. Pripomína mi to jeden deň v Amsterdame. Podobný jesenný deň, kombinácia mrakov a slnka.

Cestou späť si vychutnávam počasie. Nedá sa to opísať slovami.

Vysvietený Devín a domčeky na kopci, ktoré som si nikdy nevšimol. Spomenul som si, že v jednom som sa bol raz pozrieť.

Nechce sa mi odtiaľto preč.

Do Bratislavy prichádzame už po tme. Stihli sme to na chlp.

Cesta bola veľmi náročná. Akoby toho bolo málo, tak i vietor nám to pekne skomplikoval. Keď sme prišli do Hainburgu tak som cítil uspokojenie, že sa to podarilo. Keď však začalo miestami vykúkať Slnko, tak som sa cítil ako v rozprávke. Myslel som na svoju manželku Luciu, a že by bolo fajn keby tu mohla byť so mnou a vidieť tú nádheru.