Na ceste z Passau do Bratislavy som nemusel na nikoho čakať, ani nikto nemusel čakať na mňa. To je výhoda, keď ide človek sám. Okrem toho, že som mal čas fotiť novým fotoaparátom, som mohol zastaviť kdekoľvek a kedykoľvek ma niečo zaujalo. Preto aj tento blog post je poňatý viac menej ako fotoblog.
Prvý deň
Cesta z Bratislavy do Passau a presun po vode do tábora v Erlau
Ešte pár dní pred sobotňajším presunom do nemeckého mesta Passau som nevedel, ako sa tam dostanem. Krízový plán bola preprava vlakom, ktorý som si nechával v zálohe pre prípad, že by nebolo nič lepšie. Trepať sa so skoro 5 metrovým člnom vážiacim skoro 30 kg a ďaľšími asi 35 kg batožiny vlakom veru nie je nič, čo by som si chcel vyskúšať. Nehovoriac o tom, že som absolútne netušil, ako by som sa dostal zo stanice niekde ku niektorej z riek. Našťastie som ukecal kamoša, ktorý nakoniec súhlasil, že ma tam hodí autom. Diki! Vyrazili sme skoro ráno tak, aby sme tam boli už pred obedom a stihli si peši obzrieť mesto a nájsť miesto, kde nasadnem na vodu. 370 km dlhú cestu sme s prestávkami prešli po dialnici asi za 4 hodiny.
Môj taxík do Nemecka
Na nemecko rakúskej hranici čakali vojaci so samopalmi, ktorí zastavovali všetky autá idúce po dialnici a tie podozrivé odsúvali bokom na kontrolu. Passau je totiž bod, kadiaľ sa takmer všetci utečenci dostávajú do Nemecka a ďalej na západ a server. Teda Schengenský priestor je naozaj už iba ilúzia, kedže sa v ňom nemôžete voľne pohybovať. Ešte aj cca. 50 km za mestom som videl hliadkujúcu letku vrtuľníkov apache, ktorá približne v hodinových intervaloch robila prelety nad kopcovitým lesnatým terénom.
Plavebná komora na priehrade Kachlet
Ľudia z organizačného výboru TID ma upozorňovali, že nikde pod priehradou ani v meste Passau sa na vodu nedostanem. Po príchode do mesta som začal hľadať miesto, kde sa dá bezpečne nalodiť. Hneď pod priehradou Kachlet bolo luxusné miesto na nastúpenie a tak, sme sa v kľude vybrali na priehliadku mesta.
Priehrada Kachlet
V centre mesta bolo ďaľších 10 miest, kde sa dalo bez problémov nastúpiť. Až neskôr som sa dozvedel, že nastupovať do vody na pravej strane je zakázané. Zakázané je to však len pre účastníkov TID. Niekto si teda vymyslel nezmyselný zákaz sám pre seba. Ja som oficiálne začínal až v susednom Rakúsku, takže som vlastne ani nič neporušil.
Rieka Inn v meste Passau
Centrum mesta Passau sme obišli najskôr po nábreží Dunaja, neskôr po nábreží rieky Inn asi za 2 hodiny. Veľmi pekné historické mesto s množstvom pamiatok či univerzitným kempusom.
Jašteričí múr
Južná strana historického centra je tvorená vysokou kamennou hrádzou, v ktorej žije množstvo jašteríc.
Pamiatka na povodne, Passau
Ryska na kostole a aj mnohých iných stavbách ukazuje veľké povodne z minulosti. Tá takmer úplne vrchná je z roku 2013.
Nalodenie v Passau
Po prehliadke mesta sme si dali obed a každý sa vydal svojou cestou. Kamoš naspäť na Slovensko a ja vlastne tiež, len na kajaku. Do prvého tábora v dedinke Erlau ma čakalo asi len 15 km, takže som mal do večera kopec času. Pobehal som ešte mesto po Dunaji a vypádloval kúsok proti prúdu rieky Ilz, ktorej sútok s Dunajom nám predtým zakrývala výletná loď. Právom sa volá mesto Passau, mestom troch riek. Všetky tri sa stretávajú v jednom mieste.
Vojenské vrtuľníky
Večera – Lesné maliny
Tábor v Erlau som skoro minul, pretože bol zamaskovaný za stromami a nebol vôbec označený. Bola to vlastne len lúka na okraji dediny. Po celkom nepríjemných skalách som vytiahol čln na breh. Pribehli ku mne ľudia, že mi pomôžu, ale už nebolo treba. Povedali mi, že rampa je asi 300 m nižšie pod táborom. Keďže celý deň bolo pod mrakom a miestami pršalo začal som ako prvé stavať stan. Hneď ako som ho postavil, tak ma prišli upozorniť, že by bolo dobré dať si ho aspoň 100 m ďalej, pretože tam budú v noci opekať. Po mne to zopakovalo niekoľko ďaľších ľudí. Pochopil som to, až keď ten oheň zapálili. Asi opekali mamuta. Oheň bol vyšší ako okolité stromy.
Erlau
Zoznámil som sa s množstvom ďaľších kajakárov. Keď už som mal problém absorbovať ďaľšie neuveriteľné príbehy z riek a morí, rozhodol som sa ísť na malý prieskum okolia. Nakoniec mi ten prieskum trval pár hodín. Najprv som išiel okolo Dunaja, neskôr som sa stratil v lese.
Ohníček
Po návrate do tábora som ešte chvíľu konverzoval s vodákmi z rôznych krajín a išiel spať. Okolo polnoci začalo pršať a s malými prestávkami pršalo niekoľko ďaľších dní.
Druhý deň
Erlau - Inzell
Využil som moment, kedy na chvíľu prestalo pršať, aby som zbalil stan a vyrazil na vodu. Úsek Dunaja dlhý 33 km viedol v nekonečne dlhej nádhernej doline zarastenej prevažne listnatým lesom. Kde tu vykukla spoza zákruty malá dedinka.
Dobrodrúžstvo môže začať
O chvíľu som dorazil k priehrade Jochenstein. Dá sa pohodlne obísť zprava. Opäť sa rozpršalo. Kajak som zaparkoval pod strechu a išiel som sa prejsť po tejto veľmi starej priehrade. Výhľad do doliny pod priehradou stál za to!
Priehrada Jochenstein
Tento horný úsek Dunaja je osídlený len riedko. Nejazdia tu takmer žiadne autá. Jediný ľudský pohyb mimo dedín boli lode a cyklisti jazdiaci po bicyklovej magistrále EuroVelo 6. Táto cesta dlhá viac ako 4400 km spája Čierne more a Atlantický oceán krížom cez celú Európu. Kopíruje korytá šiestich riek a preto je to takmer rovina. Protiľahlé dedinky boli spojené kompou. Kompy boli využívané hlavne cyklistami.
Inzell
Poobede som dorazil do kempu v malej dedinke Inzell. Vyšlo Slnko a tak som postavil stan, dal vysušiť všetky mokré veci, zaplával si v Dunaji, uvaril si večeru a vyrazil na prieskum krajiny.
Zvončeky
Pokúšal som sa dostať na hrebeň, pretože som dúfal, že uvidím súvislejší kus povodia rieky. Po asi desiatich kilometroch chôdze povedľa brehu som konečne našiel cestičku vedúcu hore do lesa. Asi hodinku som si optimisticky vykračoval kľukatou cestičkou do kopca až som prišiel po rúbanisko, kde cesta končila. Vydal som sa skalnatým terénom ďalej, avšak po nejakej pol hodinke som to vzdal. Mal som obuté len sandále a pár krát sa mi podarilo zletieť niekoľko metrov dole a doudierať si nohy.
Hora
Po zazretí aspoň kúska vody som sa vydal na ešte náročnejšiu cestu dole, kde sa mi podarilo pri zosuve kameňov poraniť si pätu na pravej nohe. Našťastie nosím so sebou vždy lekárničku.
Turistická obuv
Po návrate do tábora som si zopakoval kúpeľ v Dunaji, dal si v neďalekej krčme pivo a zaspal.
Tretí deň
Inzell - Linz
Lesnatá krajina pokračovala ešte ďaľších 50 km až do tretieho najväčšieho rakúskeho mesta Linz. Postupne pribúdali dedinky a mestečká s hradmi a zámkami.
Po prekonaní priehrad Aschach a Ottensheim sa na ľavom brehu čoskoro objavila asfaltová cesta vedúca až do Linzu.
Klasicky som po postavení stanu a kúpaní sa v Dunaji vyrazil na prieskum mesta a v tomto prípade aj dokúpenie míňajúcich sa zásob. Najbližší otvorený obchod bol asi 3/4 hodinky chôdze vzdialený. Rozhodol som sa, že si spravím kolečko cez dva mosty a späť pôjdem po opačnej strane Dunaja.
Linz
Centrum tohto veľmi moderného mesta ma natoľko oslovilo, že som si tam dal asi 2 hodinovú prechádzku. Našiel som aj obchod Eurospar, čo boli najväčšie potraviny, ktoré som v živote videl. Nechytá sa ani americký Walmart. 10 minút som hľadal pokladňu. Rýchlo preč! Nakupovanie mi nerobí dobre, aspoň že mali na rozdiel od slovenských obchodov všetko rozmiestnené veľmi intuitívne. Nakúpil som asi igelitku ovocia a zeleniny a vyrazil nazad do tábora na druhej strane Dunaja. Cestou som sa ešte túlal po tomto sympatickom meste.
Námestie v meste Linz
Štvrtý deň
Linz - Wallsee
Za Linzom kopcovitý terén vystriedala rovina. Nudná krajina s množstvom priemyselných objektov priamo na Dunaji. Túto 40 km dlhú trasu by som kľudne preskočil.
Priemyselná zóna Linz
Kamarád do dažďa
Pre chybu v mape, ktorú som dostal som prešvihol tábor. Jednak som ho hľadaľ na opačnej strane a dvak bolo nemožné orientovať sa podľa riečnych kilometrov. Tábor sa totiž nenachádzal priamo pri Dunaji, ale v jeho menšom ramene. Aby toho nebolo málo, tak ani nebol nijako označený. Dostal som sa až pod priehradu na Dunaj, kde ma našťastie stretlo pár domácich kajakárov, že sa asi chcem vrátiť. Ďaľšie prekvapenie bolo, ked som zistil, že kemp je hore na kopci. Toto nemohol vymyslieť normálny človek. Pár ľudí si ponadávalo, niektorí aj odišli. Postavil som stan a išiel sa okúpať a oprať si prepotené oblečenie. Chcel som využiť Slnko, ktoré práve vyšlo.
Dnes som nešiel na túru. Dostal som pozvanie na vegánsku večeru. V skutočnosti sa asi niekto pýtal, prečo som ani raz nebol na TIDkárskych večeriach a pive. Povedal som, že nejem mäso, aby som nebol nezdvorilý. Po večeri sme sa dlho rozprávali a už bolo neskoro na nejaký ten prieskum mesta Wallsee. Škoda, chcel som prejsť cez most na priehradu. Hore v meste bol zasa hrad. Večera bola fajn, ale objednal som si ešte jednu. Ostatní mali malú misku nejakej polievky. Po 40 km pádlovaní to bol trošku výsmech.
Piaty deň
Wallsee - Ybbs
Piaty deň som poňal oddychovo. Čakalo ma necelých 40 km. Ráno asi prvýkrát nepršalo a všetko bolo konečne suché, takže som vyrazil skoro ráno. Dal som si v kempe raňajky a kávu. Radšej spím v lese mimo ľudí, ale takéto raňajky, ktoré si nemusím robiť sám, dokážu nakopnúť. Už od rána pražilo Slnko, tak som sa hneď natrel vrstvou opaľovacieho krému a vydal sa na cestu.
Krajina bola opäť príjemná, i keď ľavý breh Dunaja lemovala cesta. Lesnatá dolina a občas dedinka, či mestečko.
I keď som sa šuchtal a veľa fotil, tak som prišiel k priehrade nad Ybbsom veľmi skoro. Už krátko po obede. Táto priehrada mala byť údajne veľmi komplikovaná, čo sa týka prenášky. Bol naplánovaný hromadný prechod komorou na 15.00. Lenže mne sa nechcelo čakať minimálne tri hodiny len na vjazd do komory. Žiadna veľká loď na obzore. Kvôli TID mali nejaké obmedzenia. Komu vadia lode, nech nechodí na Dunaj. Samého by ma do komory nepustili, tak som šiel risknúť tú prenášku. Na pravej strane som vystúpil na plávajúcom móle. Nie moc dobré pre kajaky, ale podarilo sa mi vyťiahnuť čln na cestu. Po asi 200 metroch tlačenia kajaku som zistil, v čom je problém. Jediná možnosť ako sa dostať na vodu bolo zísť asi 15 m dlhé betónové schody. Čo už … Dal som si vestu, pre prípad, že padnem do vody. Bolo to hneď pod výpusťou z turbín a bol tam veľmi silný prúd. Po polhodinke mordovania som sa dostal bezpečne na vodu. Pekná rozcvička. O 2 km nižšie som našiel lúku, kde som si chcel postaviť stan. Pri pokuse vystúpiť z vody mi ľudia povedali, že kúsok nižšie je rampa a pôjde to jednoduchšie. Jeden kajakár tam už bol. Povedal mi, že šlapal od priehrady až do Ybbsu. Karbónový kajak by dostal po tých schodoch zabrať.
Kedže som dorazil do Ybbsu veľmi skoro po obede, tak som sa rozhodol, že idem pobehať okolie a nájsť aj nejaký obchod, kde doplním zásoby. Cestou som stretol aj asi 100 kajakárov, ktorí vychádzali naraz z plavebnej komory. Pekná show. Okrem dvoch protiľahlých miest som si spravil aj exkurziu priehrady.
Slnečný deň som zavŕšil plávaním v Dunaji. Dal som si prechádzku do mesta, kde som z móla skočil do vody a plával pri západe Slnka až do tábora. Zajtra sa odpájam od skupiny a pokúsim sa prísť domov o pár dní skôr, tak že spojím vždy dva úseky do jedného. Za tri dni sa pokúsim prejsť skoro 200 kilometrov.
Šiesty deň
Ybbs - Mautern
Šiesty deň som poňal viac menej tréningovo. Vyrazil som s východom Slnka. A snažil sa ísť čo najrýchlejšie. Okrem prenášky priehrady Melk som stál len raz asi 10 minút, kým som si dal rýchly obed.
Zámok Schönbühel
Zrúcanina Weitenegg
Hornatý terén vystriedala ku koncu dňa nížina. Vinárska oblasť. V skalách boli vyrobené terasy, kde rástol vinohrad. Utáboril som sa na kraji mestečka Mautern. Bolo tu kopec ľudí, ktorí sa prišli okúpať, či len tak sa opalovať. Pri stavaní stanu sa spustil mohutný lejak a tak sa počet ľudí výrazne zredukoval. Opodiaľ bol plážový bar, kde som si dal večeru a s vedomím, čo ma zajtra čaká, som si šiel ľahnúť. Zobudil som sa pred polnocou na to, že v meste spustili poplach. V noci sa spustili sirény. Nemal som z toho dobrý pocit, hlavne keď mi behali po hlave myšlieky, či to nemôže byť napríklad kvôli rýchlo stúpajúcej hľadine Dunaja. Spal som v záplavovej oblasti asi meter nad úrovňou vody. Vybehol som zo stanu a skontroloval hladinu vody. Všetko vyzeralo v poriadku, teda až na zlovestné húkanie sirén a množstvo hasičských áut, ktoré som videl premávať sa po neďalekom moste. Po zhruba pol hodinke sirény ustali a bolo počuť len hasičov. Netrvalo to však dlho a sirény sa opäť spustili. Nevydržal som to. Obliekol som sa a vyrazil na prieskum. Zaujímalo ma, čo sa deje. Dorazil som až na miesto, kde sa zhromažďovali všetky hasičské autá v meste na druhej strane Dunaja. No ďalej ma nepustili. Cestou späť ma zastavila polícia, že čo robím v noci na moste s foťákom. Predsa fotím, povedal som im. Nevedeli, alebo nechceli mi povedať, čo sa stalo, takže to dodnes neviem.
Autobusová zastávka – nos
Siedmy deň
Mautern - Viedeň
V predposledný deň mojej cesty som bol na vode už pred šiestou ráno. Mal som pred sebou veľmi dlhú a náročnú cestu. Dunaj takmer vôbec netiekol.
Po asi 25 kilometroch som dorazil k priehrade Altenwörth, kde som kvôli ďalšej chybe v mape zmeškal rampu pre vyloženie lode o asi 3 kilometre. Dorazil som až k plavebnej komore a vedel som, že je zle. Vytiahol som teda loď po kamennej hrádzi a namieril som si to na druhú stranu priehrady. Jediná možnosť ako sa dostať do vody bola zhodiť do vody čln z móla asi z 3 metrovej výšky, skočiť do vody, doplávať k brehu a nasadnúť. Našťastie dobehol pracovník elektrárne a vybraným spôsobom mi povedal, že sa mám vrátiť tie 3 km späť a preniesť čln do bočného ramena, alebo počkať na loď a ísť komorou. Čakať som si nemohol dovoliť, pretože som sa potreboval dostať do Viedne po svetle. Výborná prechádzka s plne naloženým člnom. Bolo to ešte ďalej, rameno tiež nebolo najbližšie. Keď som z ramena opäť preniesol loď na Dunaj, pustil sa perfektný lejak. Asi za odmenu. Čo som ráno ušetril vďaka skorému vstávaniu, som teraz stratil.
Až po ďaľšiu priehradu Greifenstein bol Dunaj ako olej. Išiel som už cez 50 km bez prestávky a začala mi tŕpnuť noha.
Prenáška z pravej strany viedla cez nádherné jazero, na konci ktorého bol hrad. Pred prenáškou späť na Dunaj som dojedol posledné ovocie a s obavou, že to asi do Viedne nezvládnem, sadol na vodu.
Pod priehradou však Dunaj tiekol o poznanie rýchlejšie. Nebol to ten Dunaj, na ktorý som zvyknutý, ale proti posledným 50 kilometrom, to bola paráda.
Dunaj sa tu už začínal podobať na ten slovenský.
Neverím. V ďiaľke vidím Viedenské mrakodrapy. Sú síce ešte ďaleko, ale začínam vidieť svetlo na konci tunela. Parádny pocit.
Tu niekde už začína Viedeň. Uvedomil som si, že už mám len pár dcl vody a od priehrady Freudenau až do Orthu si nepamätám žiadne miesto, kde sa dá nabrať voda. Skúsil som luxusný jachtárský klub. Zaparkoval som medzi jachtami a smradľavý som vbehol do baru. Keď som povedal odkiaľ a kam idem, tak som dostal okrem 3 fliaš vychladenej minerálky aj gratulácie.
V meste už Dunaj tečie v plnej sile a ja si užívam posledné kilometre.
Nepodarilo sa mi však nájsť žiadne miesto na prespanie. Došiel som až k priehrade, za ktorou začína národný park, kde je zakázané táboriť. Postavil som si teda stan na samotnej priehrade, hneď vedľa cyklotrasy. Napriek mojmu odhodlaniu a vedomiu, že prichádza silná veterná búrka, sa mi nepodarilo zabiť do zeme jediný stanový kolík. Nahádzal som tam teda ťažké veci a dúfal, že neuletí. Symbolické. O tri dni neskôr sa tu prehnalo tornádo. Posledné jedlo, ktoré som mal boli cestoviny. Bol som už dosť unavený a keď som vylieval vodu z hrnca, tak som ich vylial na zem. Zostalo len zopár, ktoré som si hodil do instantnej polievky. Prešiel som asi 85 km po vode a pár ďaľších peši s plne naloženým člnom. Zavrel som oči a zobudil som sa až ráno. Stan tú fujavicu prežil.
Ôsmy deň
Viedeň - Bratislava
Posledných zhruba 55 kilometrov ma delilo od Bratislavy. Bolo krásne slnečné ráno. Naniesol som vrstvičku opaľovacieho krému a vydal som sa na cestu domov.
Po ceste som sa skamarátil so správcom národného parku Donau Auen Franzom, ktorý si bol zatrénovať na člne proti prúdu. Nemal ani pádlo, len dlhú tyč, ktorou sa posúval vpred. Rozprával mi o parku. Hlavne o ramenách Dunaja, ktoré si rád prechádza. Teraz boli však do jedného nesplavné kvôli nízkemu Dunaju. To prvé pod Viedňou som si skúsil aj prejsť, no ako hovoril Franz, musel som sa otočiť.
Neodolal som nádhernej pláži a zastavil som sa okúpať. Mal som kopec času a tak som tu chvíľku pobudol a prešiel sa po lužnom lese.
Bratislava ma privítala silným lejakom. Tešil som sa, že už som skoro doma a tak som ani nevykonal už tak dobre natrénované cvičenie, pri ktorom som sa zohol k nohám pre špricku a bundu. Len som si schoval sandále do člna, aby neboli úplne mokré.
A som v lodenici. Nasadzujem kolieska a vytiahnem čln až k hangáru. Pár kajakárov nechápe, čo idem robiť s naloženým člnom do toho kopca. Upokojujem ich, že som to posledných 8 dní denne trénoval. Vybalil som sa, vyumýval najprv kajak, potom seba a zaspal na terase pri čakaní na odvoz.
Záver
