Globálna pandémia sťažila cestovanie a tak som začal rozmýšľať nad tým, kam pôjdem hľadať svoju stratenú silu, ktorú mi zobral vírus. V domácej karanténe som spolu s rodinou strávil nekonečných dva a pol mesiaca. Novým corona vírusom som sa nakazil na expedícii na Filipínach.
Napadlo mi, že skúsim oboplávať celý Žitný ostrov. Dunaj, Malý Dunaj aj Váh poznám veľmi dobre. V hlave som si zrátal, že na to budem potrebovať asi týždeň. Táto myšlienka ma premohla tak silno, že som na cestu vyrazil už o dva dni. Všetko potrebné vybavenie mám doma. Z obchodu mi manželka priniesla iba balenú minerálku. Povedal som si, že to tentokrát skúsim tak, že budem jesť presne to isté, čo doma. Ovocie, zelenina a orechy. Doplnené o MCT olej, hrachový proteín a tablety s minerálmi.
Žitný ostrov je najväčší riečny ostrov v Európe. Vznikol ako náplavový kužeľ, ktorý vytvoril Dunaj, keď sa prebíjal Malými Karpatami. Je to naša najväčšia zásobáreň pitnej vody a zároveň jedna z najväčších v Európe.
Začal som doma v Malinove. Deň pred odchodom som kajak položil na skladací vozík a naložil doň všetku batožinu. V sobotu skoro ráno som sa obliekol a ťahajúc v ruke kajak vyrazil k vode. Za tri hodiny som proti prúdu Malého Dunaja vypádloval do Vlčieho hrdla v Bratislave. Prenáška do Dunaja mi zabrala viac ako hodinu. Úplne najhoršie bolo vytiahnuť plne naložený kajak hore hrádzou k najbližšej ceste. Potom dlhé ťahanie až do Dunaja. O to lepší pocit som mal, keď som sa pustil dole Dunajom.
Skvelý pocit slobody a podaného výkonu skončil pri Danubiane, kde som nešťastne pichol pádlo medzi dva veľké kamene a zlomil na ňom ľavý list. Najprv som myslel, že je to koniec, pretože som so sebou nemal náhradné pádlo. Zistil som však, že sa s pádlom dá pádlovať aj keď malo list zlomený takmer na polovicu.
Po pár hodinách ďalšia veľká prenáška, tentokrát z plavebného kanála do Starého Dunaja oproti mestu Šamorín. Ostrov pod prenáškou som chcel využiť ako táborisko, ale povedal som si, že využijem zostávajúcu energiu a potiahnem ešte kúsok. Po desiatich hodinách pádlovania (55 km) a dvoch náročných prenáškach som sa utáboril oproti vrchnej stanici Gabčíkovskej kompy. Nemal som ani silu niečo zjesť a tak som sa len okúpal a zaľahol.
Na raňajky som si dal zeleninu a dávku MCT oleja. Celý deň pofukovalo a bolo pod mrakom, takže bolo veľmi príjemne. Kilometre len tak odsýpali. Za 7 hodín som spravil skoro 65 km. V Komárne ma však zastihla šialená búrka. Prišla tak rýchlo, že som sa ani nestihol obliecť. Len v tričku som sa prebojoval k čarde pri Váhu. Bol taký víchor, že som sa hýbal po centimetroch. Z posledných síl som vytiahol kajak hore na cestu a lapajúc po dychu som sa schoval na terase čardy.
Normálne by som sa tešil, že som v reštaurácii, ale mal som so sebou len pár eur. To len preto, aby ma náhodou nenapadlo pokaziť si ukážkový jedálniček niekde a nakúpiť si niečo v obchode. Pršalo až do neskorej noci. V silnom protivetre nemalo najmenší význam pokračovať ďalej proti prúdu Váhu. Opýtal som sa v reštaurácii, či môžem prespať u nich v záhrade. Asi viete ako na to zareagovali. Po vysvetlení celej situácie a uistení, že skoro ráno vypadnem nakoniec teta súhlasila. V lejaku som postavil stan a rovnako rýchlo aj zaspal.
Veľmi skoro ráno som využil krátke okno kedy nelialo ako z krhly a zbalil stan. Mal som pred sebou ešte 160 kilometrov proti prúdu Váhu a Malého Dunaja. Začalo znova pršať, hneď ako som znova sadol na vodu. Fúkal aj silný vietor, ktorý mal behom dňa ešte zosilnieť. Koryto Vážskeho Dunaja. ako sa tomuto úseku Váhu hovorí, je veľmi široké a vietor tu vie potrápiť rovnako ako na Dunaji. Snažil som sa čo najskôr dostať k ústiu Malého Dunaja, kde som veril, že sa skryjem pred vetrom aspoň čiastočne. Ako aj na brehoch Váhu tak aj Malého Dunaja rastie všade veľa morušovníkov a tak som sa občas zastavil a najedol sa chutného ovocia. Neskôr som ich zbieral do plastových fliaš z odrezaným hrdlom.
Moruše som jedol celé ďalšie tri dni. V kombinácii s hrachovým proteínom a MCT olejom som mal stále potrebnú energiu a pocit sýtosti. Po takmer desiatich hodinách som sa dostal o 35 kilometrov vyššie, kúsok nad Kolárovo. Mal som dosť. Hľadal som nejaké vhodné miesto na spanie, ale všade boli obrovské roje komárov rôznych druhov. Našiel som pekné miesto s pokosenou trávičkou, no bola tam aj ceduľa “Súkromný pozemok”. Slnko už takmer zapadalo a nebol víkend. Riskol som to. Do pol hodiny mi prišiel majiteľ povedať, že som na jeho fleku. Keď som mu vysvetlil kto som a o čo sa pokúšam, tak mi povedal, že môžem zostať.
Ďalší deň už pršalo oveľa menej, no fúkalo stále. Pádlovanie proti prúdu som si zamiloval. Človek ide tak pomaly, že stíha vnímať všetko naokolo. A bolo veru na čo pozerať. Malý Dunaj bol pre mňa oveľa zaujímavejší ako keď som cez neho len prefrčal. Videl som z blízka kopec zvierat, pochutnával si na morušovníkoch, čerešniach a višniach. Cestou mi napadlo, že by som prespal v penzióne v Jahodnej. Zavolal som, či majú voľné a dohodol sa na platbe prevodom na účet, keďže peniaze som radšej nechal doma. Bol to môj najkratší deň, tých necelých 30 kilometrov som vypádloval za 7 hodín. Ubytoval som sa, dal si sprchu a dal si dlhú prechádzku, aby sa aj nohy zrelaxovali.
Nasledujúci deň som vyšiel skoro 40 km do Jelky, kde som si zaplával a dal poriadnu večeru. Bolo pekne a tak som ešte potiahol pár kilometrov nad mlyn, kde som si našiel táborisko.
Posledných 40 kilometrov do Malinova mi trvalo skoro 10 hodín. Jedol som už iba divo rastúce ovocie. Mal som už len vodu a trochu oleja. Tento úsek poznám najlepšie, ale proti prúdu vyzerá všetko aj tak inak. Väčšinu dňa som sa zabával tým, že som sa snažil udržiavať priemernú rýchlosť nad 4 km/h.
Prúd nie je všade rovnaký. Je tam aj veľa rýchlo tečúcich úsekov. Najrýchlejšie to tieklo z hora až po Vrakuňu, pod priehradami a tam, kde boli ostrovy. K vyššej tepovej frekvencii prispievali aj popadané stromy. Už vo Váhu som pochopil, že ak to chcem naozaj prejsť, tak musím využívať všetko, čo rieka ponúka. Vždy som pádloval na “pomalšom” brehu. Zistil som, že dobrá stopa vedie vedľa porastov leknice žltej. Spodný úsek bol takmer celý zarastený leknicou.
V Malinove som naložil kajak na vozík a pred odchodom domov som si išiel ešte zaplávať. Po šiestich dňoch pádlovania a 270 kilometroch som už smrdel ako bzdocha. Tých posledných asi 500 metrov ťahania kajaku domov bol ako víťazný pochod. Nielen, že som to prešiel, ale prišiel som domov aj o jedeň deň skôr. Tento okruh si chcem určite ešte niekedy skúsiť.
