Tak dlho to netrvalo a podarilo sa mi dokončiť túru z Viedne do Budapešti. Parťák Martin vybavil dopravu lodí do Štúrova. Kam sa hrabe záhradka na streche :) .
O dve hodiny sme boli na mieste. Tu sa prejavila jediná nevýhoda nášho taxíku. Neprešiel kvôli výške popod most a tak sme to mali k vode trošku ďalej. Dole kotvila loď colnej správy a teda sme si povedali, že preskočíme až ten ďalší plot. Tam nás zasa nie veľmi príjemným spôsobom upozornila teta, že prechádzame cez súkromný pozemok. Nakoľko však väčšina naších vecí bola už na mieste veľkú hlavu sme si z toho nerobili.
Odštartovali sme nalodením sa pod Ostrihomskou katedrálou a vydali sme sa hladať miesto na tábor niekde pred Višegradom.
Sútok Hrona a Dunaja.
Rovinatá krajina sa začala zrazu meniť.
Dunaj opäť nesklamal, naozaj parádne scenérie.
Nekonečné kamienkové a pieskové pláže.
Na jednom ostrove sme sa rozhodli urobiť krátku zastávku. Vyzeral ako z rozprávky.
Na obzore sa objavil kaštiel.
Cigánsky domček. Tomu sa hovorí iný level. Priamo pri vode. To by som bral.
Slnko zapadá už veľmi skoro. Definitívne treba nájsť miesto na spanie. Navyše sme už blízko Višegradu, ktorý si chceme nechať na ráno.
Po chvíľke nájdeme dostatočne rovné miesto na postavenie stanov. Postavíme len jeden pre prípad, že by pršalo a potrebujeme sa skovať. Aj tak sme zostali spať vonku.
I keď zo začiatku mesiac svietil tak, že bolo vidieť akoby ani nebola noc, tak neskôr klesol nižšie a bolo vidieť hviezdy. Na druhej strane Dunaja bola dedinka Zebegény. Nad ránom som sa zobudil na prudký lejak. Vyskočil som zo spacáku a začali sme baliť veci do lodí a do stanu. Za tých pár minút všetko úplne zmoklo a úplne vyschlo až doma. Poučenie do budúcna. Akokoľvek pekne vyzerá počasie, veci treba mať chránené pred dažďom. SHMÚ predpovedalo dážď až na ráno. Díki chlapci! :) Meteorológia je stále niečo ako veštenie budúcnosti. Pršať prestalo až v sobotu poobede.
Zobudili sme sa do upršaného rána a čakali v stane až do nejakej desiatej kým sa to trocha ukľudní a budeme sa môcť pobaliť a vyraziť.
Oblaky boli úplne nízko. Scenérie, ktoré je vidieť skôr na horách ako rieke, ktorá preteká nížinou nám vynahrádzali pekné počasie.
Visegrad. Dážď znova silnie, počuť hromy. Moje obľúbené počasie na vode. Cítim sa vždy ako v inom svete. Parťák však nemá z toho dobrý pocit a nepomohlo ani to, že som mu podsunul myšlienku obliecť si nepremokavú bundu priamo na vode. Pár minút po tom čo si ju obliekol aj tak kotvíme v mestečku Nagymaros. Priamo nad stanicou kompy, ktorá spája Nagymaros a malé starobylé mestečko Videgrad. Máme tu perfektný výhľad na hradby zo 4.storočia. Dávame si nechutne mastné langoše, ktorým kŕmime nenásystné labute, ktoré za týmto nezdravým jedlom vyšli von z vody.
Zvyšok upršaného dňa si vychutnávame maďarské dedinky plné kostolíkov a kaštieľov.
Chceli sme si dať krátku prestávku, avšak všade bolo bahno. Nakoniec sme aj tak zastavili. Uvideli sme obchod. Cesta viedla cez nechutné smradľavé bahno. Boli sme celý od blata. Aby nás obchodu vôbec pustili, tak sme si nohy umyli v kalužiach vody vo vyjazdených výmoľoch. I ľuďia tu boli nejaký zmutovaný. Sem asi nechodí veľa cudzincov. Niekto sa nám motal okolo lodí a tak sme pre istotu išli rovno preč.
Slnko bolo už opäť veľmi nízko a tak sme začali hladať miesto na tábor. Kedže sme chceli niečo bez bahna, tak sme pretraverzovali na druhú stranu Dunaja. V Maďarsku je na Dunaji celkom živo, a ľudoprázdnych miest tu je minimum. Rozhodli sme sa, že zakotvíme na mieste, kde je zopár rybárov a rodinky s deťmi. Hovoríme si, že aj tak sa stmieva a pôjdu domov. Tak 100 metrov od nás je však nevychovaná partička, ktorá vrieska do rána a ich pustené psy na nás útočia vždy keď zapneme svetlo. Nerád by som im ublížil, lebo zato môže ich majiteľ. Pár krát po nich kričím, aby si ich uviazali… Maďarom to asi ťažko vysvetlím. Keď tak bude psí guláš. Snáď nám dajú recept. Postavíme stany, dáme sušiť mokré oblečenie a ideme si zaplávať. I keď breh je kamenný voda je bahnová. Asi aj tak lepšie ako ísť spať spotený po celom dni. I keď stále poprchalo boli sme vonku asi do pol noci.
Čakalo nás chladné, zato jasné ráno. Vítaná zmena. Po raňajkách sa balíme a vyrážame na Budapešť.
Prvý čisto maďarský most na Dunaji. Megyeri Híd.
Vchádzame do Budapešti. Opať mraky. Tieto sú ako umelecké dielo.
Viete, že ešte pred pár rokmi žila v Dunaji ryba, ktorá sa dožívala viac ako 120 rokov a vážila viac ako 1.5 tony. Vyza velká, ktorú lovili dokonca aj v Malinove v Malom Dunaji. Výstavba dvojice priehrad v priesmyku Železné vráta v Rumunsku, však postavila do cesty tejto rybe neprekonateľnú prekážku. Aj Maďarom asi chýba a tak si ju aspoň nakreslili.
Vchádzame do starého mesta. Mraky umocňujú atmosféru. Užívam si pohľad na mesto.
Margit-sziget je dunajský ostrov v Budapešti. Je to akési miesto oddychu pre mesto. Býva tu aj jeden z najväčších festivalov v Európe, ktorý hostuje až 360.000 návštevníkov. Po obvode je celkom vyťažená bežecká dráha.
Margitin most je druhý najsevernejší a druhý najstarší most v meste.
Spája Budínsku a Peštiansku časť mesta a ostrov.
Országház je budova maďarského parlamentu. Je jedným z národných symbolov Maďarska a jednou z najstarších vládnych budov v Európe. Po roku 1989 tiež symbolizuje návrat Maďarska k slobode a demokracii.
A ešte pohľad z blízka. Naozaj monumentálna stavba.
Budínsky hrad uhorských kráľov.
Oceľový vysutý Alžbetin most patrí k najnovším mostom v meste.
Víťazstvo sovietskej armády nad Nemcami pripomína Pamätník oslobodenia, ktorý vidieť zo všetkých strán mesta. Obyvatelia ho však vnímajú ako symbol sovietskej okupácie.
Budapest University of Technology and Economics.
Budova CET je novým kultúrnym, gastronomickým a obchodným centrom hlavného mesta Maďarska. Bálna alebo po slovensky Veľryba sa však podľa mojho názoru do tejto časti mesta priveľmi nehodí.
Koniec priehliadky mesta. Spokojný Martin hovorí za všetko.
Zakotvili sme na 1642 kilometri v úplne prázdnom osobnom prístave. Dali si obed. Na druhej strane zátoky nás už čakal odvoz. SBSkár protiľahlého parku mi povedal, že nemôžeme prejsť. Ale vysvetliť to nevedel. V tejto krajine je všeobecne ťažké sa dohovoriť. Angličtinu nepoužívajú, miestami sa dá dohovoriť nemecky. Zbraň nemal a tak sme ho odignorovali. Zavolal niekam vysielačkou, ale rýchlo sme prešli. Za plotom už mohol tak akurát zavolať policajtov, ktorým by sme dali i tak nepoužiteľné a bezcenné forinty.
Škoda, že to tak rýchlo ubehlo. Trasu Viedeň - Budapešť si určite rád zopakujem. Možno už budúci rok.