Pôvodne sme plánovali preskúmať národný park Kornati  na Stomorských ostrovoch, avšak predpoveď počasia nevyzerala najlepšie. Silný vietor môže byť na mori a veľkých jazerách nielen veľmi nepríjemný, ale aj nebezpečný. Pre severný jadran a Istriu bola prepoveď priaznivejšia i keď s dažďom. Rozhodli sme sa to skúsiť. Vetru a dažďu sme sa síce nevyhli, ale výprava stála za to.

Vyrazili sme v piatok poobede smer Pula. Cesta trvala niečo málo cez 6 hodín (650 km). Z Bratislavy až do Puly ide diaľnica, ktorá bola navyše  večer a v noci skoro prázdna. Mali sme až neuveriteľné šťastie a našli sme miesto na prespanie na prvý pokus. V borovicovom lesíku, priamo pri vode. Kajakmi sme sa plavili tri dni. (Na mape červená až fialová farba.)

Východ slnka

Chladnú noc a  ráno vystriedalo slnečné počasie.

Som zastáncom minimalistického režimu balenia, takže kým sa ostatní pobalia mám čas na prieskum okolia.

Pinna spec.

Ulita z najväčšieho lastúrnika žijúceho v Jadranskom mori. Prísne chránený živočích dorastajúci až 1 meter.

Tentokrát však balenie trvalo príliš dlho. Pomohol som ostatným odniesť člny k brehu a vyrazil som na more. Nachádzali sme sa za umelou hrádzou, ktorú napĺňal morský príliv. Bol čas odlivu a smer odtoku vody prezradil miesto, kde sa dá hrádza prejsť bez prenášania lodí.  Vrátil som sa späť a počkal na ostatných, aby nemuseli prenašať lode ani oni. Čas som si krátil lovením a fotografovaním miestnej fauny.

Slnečné počasie nevydržalo príliš dlho, no stále to bolo lepšie ako samotná predpoveď počasia. Takmer bezvetrie, príjemná teplota, občas padlo pár kvapiek.

Po úvodnom pádlovaní sme si dali prestávku na obed a kúpanie. Voda mala síce len 15°C, ale vyzerala tak lákavo, že mnohí neodolali a išli si zaplávať.

Poolostrov Kamenjak okolo ktorého sme sa plavili bol plný jaskýň vytvorených hlavne eróziou spôsobenou morom a vetrom. Kamenjak je známi pre jeho silné a nevyspytateľné vetry, ktoré vedia dramaticky zmeniť svoju rýchlosť i smer behom niekoľkých minút. Fúka tu hlavne bora, jugo a mistral.

Kamenjak nie je zaujímavý len kvôli nádherným jaskyniam prístupnými z mora, ale aj pre jeho nedotknutú prírodu, množstvo ohrozených druhov rastlín a živočíchov, ktoré už žijú iba tu.

Bolo to nájdených viac ako 600 druhov zvierat a 85 druhov rastlín. Z toho 37 druhov na pokraji vyhynutia.

Okrem vzácnych orchideí tu môžete stretnúť aj tulene [Monarchus monarchus]:(https://en.wikipedia.org/wiki/Mediterranean_monk_seal) dorastajúce do dĺžky 3,5 metra a vážiace až 400 kg.

Začalo pršať, v noci hlásia búrky, takže sme sa rozhodli, že je čas hladať miesto na prespanie. Ideálne niekde v prírode na neobývanom ostrove. Na druhý alebo tretí pokus sme našli vhodné miesto na ostrove Veruda (Fratarski otok).

Vyložili sme člny na útes a kvôli začinajúcemu dažďu začali stavať stany. Kedže cestujem vždy naľahko, tak som žiadny nemal. Rozhodol som sa prespať v jaskyni vymletej do útesu príbojom.

Rozložil som mokré veci a išiel chytať ryby. Mal som zo sebou len ovocie a zmes orechov, tak som dúfal, že niečo ulovím a nepôjdem spať s prázdnym žalúdkom.

Chytil som niečo veľké, čo bolo, ale ďaleko za možnosťami mojej malej cestovnej udice. Ťahalo ma to do vody tak silno, že som  sa musel pridržiavať kamenných schodíkov.  Možno veľká sépia.  Po chvíľke trápenia a takmer zlomenej udici povolila šnúra. Otočil som sa a zistil som, že útesy po ktorých som prišiel sú pod vodou. Naše veci plávali a voda stále stúpala. Museli sme všetko vynosiť hore nad útesy. Moja spálňa bola plná vody. Nevedel som, že príliv dokáže zdvihnúť hladinu tak rýchlo. Trvalo to len pár minút. Medzi nami a protiľahlým ostrovom bolo vidieť ako sa valí voda. Dalo by sa to prirovnať k rozvodnenej rieke.

Dal som si pár jabĺk a rozhodol sa preskúmať ostrov. Po jeho obvode sa tiahol vyšliapaný chodníček.

Ostrov bol síce opustený, ale len dočasne. Počas sezóny je zapojený do medzinárodnej siete Scouts. V rámci tohoto programu si deti a mládež celého sveta zdokonaľujú svoje znalosti prírody a  prežitia v divočine. Ostrov tiež využívajú skupiny potápačov. Cez leto tu premáva i lodný spoj.

Borovicový les dopĺňa typická mediteránska flóra.

Všimol som si, že všetky rastliny majú ochranu vo forme tŕňov. Rastú tu aj druhy, čo u nás. Napríklad obyčajný pupenec. Samozrejme aj ten tu má tŕňe.

Pobehovali tu i zajace. Asi sú na ľudí zvyknutí. V noci ma prišli párkrát navštíviť. Spal som na verande opustenej drevenej chatky.  Celú noc intenzívne pršalo, takže som sa rozhodol prespať kúsok ďalej od ostaných. Vyplatilo sa. Na rozdiel od ostatných som mal mokré len plavky z ranného kúpania.

Na ostrove síce nie je elektrina, ale je tu pitná voda. Našli sme tu dokonca funkčné sprchy.  Bolo príjemné zo seba spláchnuť morskú soľ.

Príjemné miesto. Celý čas som myslel na to, aké by to bolo vrátiť sa sem niekedy so svojou rodinou.

Druhý deň sa počasie rozhodlo ukázať svoju odvrátenú tvár. Začalo fúkať a na mori sa dvihli 2 až 2,5 metrové vlny. Vlny ako také nás len spomalovali, avšak vietor bol veľmi nepríjemný. Po hodine ma hrozne rozbolela hlava a prestala bolieť až keď sme zastavili na obed.  Išiel som sám a po nejakom čase som už nikoho nevidel ani ďalekohladom. Rozhodol som sa počkať, pretože som si nebol istý, či nemajú problémy. Neskôr, keď som bol bližšie k pobrežiu, tak som im zavolal mobilom, zistil ich polohu a vrátil sa za nimi. Cestou som sa zastavil na jachte kotviacej v zálive. Kvôli vysokým vlnám sa celý deň nudili na lodi. Navarili guláš, kvôli ktorému ma aj zavolali. Kedže jesť mäso zo zvierat, ktoré sám neulovím je proti môjmu presvedčeniu, zdvorilo som odmietol a aspoň sme si pokecali.

Pádlovanie vo vlnách bolo únavné a časť posádky najprv nenápadne začala šíriť myšlienku, aby sme začali hľadať miesto na prespanie. Priplávali sme k ostrovu na ktorom bola kolónia čajok morských. Kedže som chcel ísť ešte ďalej, začal som trošku “trollovať” s tým, že môžu byť nebezpečné. Navyše stovky kálajúcich vtákov nad hlavami tiež nie je nič príjemné. Moje “strašenie” zafungovalo hneď potom, čo čajky začali naozaj robiť nálety a brániť si svoje hniezdisko.

Malý prieskum ostrova ukázal, že ho stači oboplávať. Na jeho druhej strane bol opustený prístav s reštauráciou, ktorá mala obrovský prístrešok. Kedže pršalo, tak možnosť zložiť sa do sucha bola veľmi lákavá. Okrem čajok tu voľne žilo i množstvo pávov, ktorých sme neskôr stretávali aj na iných ostrovoch v národnom parku Brijuni.

Pozrieť nás prišli aj dve oslice. Chytiť páva sa mi podarilo po tom, čo som ho nalákal na oriešky. Chytiť a osedlať somára už také ľahké nebolo :D.  Po tom čo sa nám ich podarilo zahnať do rohu a chytiť ich lanom som myslel, že sú naši. Keď však trhli lanom odletel som jak bábika. Utekali sme za nimi až na kraj ostrova, kde sa nám stratili v lese.

Neskôr sa nám ich podarilo vystopovať podľa stôp v blate. Ani druhý pokus o skrotenie tohoto zvieraťa nevyšiel. Pri pohľade na lano nasledoval šprint do lesa.

Ostrov bol kedysi kameňolom. Sú tu aj ruiny polepšovne. Ešte tam je nábytok, aj keď už v ňom bývajú sovy. Okrem reštaurácie a priľahlého domu je všetko opustené.

Ostrovu v tejto chvíli vládnu čajky. Čajka morská je veľká od 30 do 75 centrimetrov s rozpätím krídel od 1,4 do 1,7 metra a váži okolo 2 kg. Silný dlhý zobák má na konci červenú škvrnu. Je to jediný druh čajky na svete, ktorej populácia rastie.

Kladú 3-5 vajec na ktorých sedia obaja rodičia 27 dní.

Mláďatá sú schopné letu už od ôsmich týždňov. Na rozdiel od svojich rodičov sú prvé 4 roky sfarbené do hneda. Nielen, že splývajú s prostredím, ale pri priblížení ani nežmurknú. Keby nás ich rodičia na ich prítomnosť neupozorňovali náletmi, bolo by veľmi ľahké na nejaké mláďa stúpiť.

Ostrov svätého Jerolima (Sveti Jerolim Otok) bol pred druhou svetovou vojnou obývaný rodinou z Rakúska (vila so záhradou na severnom kopci).

Neskôr bol na ostrove nápravný ústav pre dievčatá. Na ostrove sa nachádza aj veľká jaskyňa, bohužial uzavretá. Na ostrov chodia hlavne rybári z okolitých dedín na pobreží.

Ráno nás pri balení okrem nádherného počasia zaskočili aj domáci, ktorý prišli na motorovom člne. Okamžite začali všetko prehľadávať, zrejme si mysleli, že sme niečo ukradli, či zničili. Chceli peniaze za prespanie. Ostrov nie je ich, takže na to nemajú žiadny nárok. Boli síce značne rozčúlení, no pri odchode nám zakývali.

Predošlé dni so zlým počasím vystriedal posledný deň s jasnou, slnečnou oblohou a pokojnou hladinou mora.

Na južnom cípe ostrova Veliki Brijun sa nachádza 15 metrov vysoký maják Peneda, ktorý bol postavený v roku 1877 Rakúsko-Uhorskou ríšou. Za jasnej noci je viditeľný až zo vzdialenosti 20 kilometrov.

Tento najväčší ostrov národného parku Brijuni je znesvätený nielen rezidenciou Josipa Bronza Tita, ale aj obrovským golfovým ihriskom na štýl safari. Voľne tu pobehujú zvieratá, vrátane slonov. Niektoré zvieratá ako napríklad pávy, jelene, či muflóny sa tu aj rozmnožujú a ich populácia rýchlo rastie.

Našu výpravu sme zakončili v dedinke Fažana blízko mesta Pula.

dedinka Fažana

Po poriadnom obede sme naložili člny a vyrazili smer Bratislava.

I keď som bol v Chorvátsku toľkokrát, že to ani nespočítam, tak tento výlet bol výnimočný. Bolo vidieť, že chorvátske pobrežie jadranu nie je len výprahnutá kamenná púšť. Práve naopak. Nádherná fauna i flóra, tyrkysové more. Mimo sezóny tu navyše nenarazíte na žiadnych turistov.