Asi pred dvoma mesiacmi som po našej firme Erigones rozposlal obežník, že som zorganizoval teambuilding na morských kajakoch v Chorvátsku s nocovaním na opustených ostrovoch v divokej prírode. Reakcie boli rôzne. Väčšinou mali ľudia strach z niečoho neznámeho a mnohí z nich sa dokonca snažili vycúvať. Jeden kolega ma dokonca prirovnal k Fantozziho šéfovi, ktorí nútil svojich zamestnancov do bicyklových túr, kde išlo o život. Pokúsil som sa im teda podrobnejšie vysvetliť ako to s kajakom na mori vyzerá. Tí,  ktorí s kajakom nemali žiadnu skúsenosť, mali možnosť vyskúšať si ho na Dunaji. Uvideli, že ani balenie na niekoľko dní nie je taký veľký problém ako na prvý pohľad vyzerá. Spoznali aj nášho sprievodcu Tomáša z Vodáckeho centra, ktoré nam zapožičalo lode a zabezpečilo dopravu. Strach vystriedala zvedavosť a túžba po dobrodrúžstve.

Záznam trasy:

  1. deň - 12.5 km (zelená)
  2. deň - 15.5 km (červená)
  3. deň - 17.5 km (modrá)

Spolu: 45.5 km

Vyrazili sme vo štvrtok poobede. Nahádzali sme veci do auta a vyrazili k trajektu na ostrov Rab, kde sme sa mali stretnúť s kolegom, ktorý išiel na motorke.

Polnočný trajekt na ostrov Rab

Chvíľu to vyzeralo, že posledný trajekt nestihneme. Bol to našťastie len chybný výpočet času príjazdu GPS navigáciou. Záložný plán bol prespať na betónovom móle a ráno pokračovať v pôvodnom pláne. Bol som rád, že sme to stihli, pretože by nás to pripravilo o drahocenný čas. Ďaľší sa tešili, že po nich nebudú v noci behať tieto viac ako 10 centrimetrov dlhé stonožky. Uhryznutie tejto jedovatej stonožky možno prirovnať k bodnutiu včely.

Prespali sme v lesíku na okraji mestečka Lopar, neďaleko dlhej pieskovej pláže.

Kým ostatní stavali stany, ja som šiel na prieskum okolia. Rosa vylákala z úkrytov mnoho tvorov.

Pred spaním som sa ešte vykúpal v mori. Plávanie bol celkom oriešok, keďže more bolo veľmi plytké a aj 50 metrov od brehu tam bolo tak meter vody. Keď utíchli posledné rozhovory, tak som zaliezol do spacáku a dlho pozoroval hviezdnu oblohu.

Ráno som sa šiel prejsť po okolí. Všade rástli takéto krásne paprade, ktoré by som čakal skôr vo vlhkom lese a nie na vyprahnutej lúke.

Padol skvelý napád, strategicky umiestniť motorku na miesto, kde sme plánovali v nedeľu skončiť. Odpadne tak krkolomná cesta k autu. Kým chalani išli zaparkovať motorku a nabrať vodu na tri dni, ponosili sme všetky lode na pláž. Čakanie na nich bolo nekonečné. Teplota prudko stúpala a pobyt na slnku začínal byť nepríjemný. S kolegom, s ktorým sme minulý rok spolu trénovali na Dunaji, sme sa rozhodli, že preskúmame prístav a skupinku malých ostrovov.

Vedľa pláže bola požičovňa kajakov. Škoda, že všade majú len “Sit on Top” kajaky, ktoré sú použiteľné len za pekného počasia na  rekreačné účely a sú absolútne nepoužiteľné na morskú turistiku.

Dvojica stožiarov na kopci bola výborným orientačným bodom, ktorý bolo možné vidieť ďalekohľadom aj zo vzdialených ostrovov, či určiť polohu na samotnom ostrove Rab. Neskôr som ich niekoľkokrát videl aj z opačnej strany ostrova.

Traverzovali sme k našej prvej zastávke. Ostrovu Goli. More bolo úplne kľudné a tak mali všetci ideálnu šancu naučiť sa pádlovať a spoznať jazdné vlastnosti svojej lode.  Dominantou tohoto už neobývaného ostrova je opustená väznica, kde posielali politických väzňov, keď bolo ešte Chorvátsko súčasťou Juhoslávie. Ostrov sa používal ako väzenie už počas 1. svetovej vojny, keď tam Rakúsko-Uhorsko posielalo ruských vojnových väzňov z východného frontu. V roku 1949 bol ostrov pretransformovaný na prísne tajné väzenie a pracovný tábor pre odporcov komunistického režimu z celej Juhoslávie.

V extrémnych podmienkach tu pracovalo okolo 16.000 politických väzňov z ktorých asi 500 tu našlo smrť. Cez leto tu sú 40°C horúčavy a cez zimu tu fúka bóra, ktorá naopak spôsobuje teploty pod bodom mrazu.

Dlho sa o tomto väzení nesmelo vôbec hovoriť. Až po smrti Josipha B. Tita vydal Antonije Isaković román o tomto ostrove Tren (Moment), ktorý sa stal okamžite bestsellerom.

Väzenie bolo úplne uzatvorené až v roku 1989.

Väznica sa mení v ruiny a postupne ju pohlcuje mediteránska flóra a fauna.

Na ostrove môžeme nájsť aj veľa jedlých rastlín. Počnúc týmito chutnými opunciami, obrovskými morušovníkmi, či množstvu figovníkov. Snáď aspoň zmiernili väzňom ich utrpenie.

Po pešom prieskume ostrova som si krátil čakanie na ostatných šnorchlovaním.

Poobede sme vyrazili na ďaľší ostrov Sveti Grgur, ktorý slúžil na rovnaký účel ako ostrov Goli avšak pre ženy.

Na severozápadnej strane ostrova sme našli malú pláž, kde sme sa rozhodli prenocovať. 

Potápanie na tomto ostrove bolo oveľa zaujímavejšie. Podmorský život tu bol ďaleko pestrejší.

Kostričkami morských ježkov bolo posiate celé dno. Rôzne farby, rôzne veľkosti.

Pohyb po ostrove bol veľmi náročný. Z oboch strán vysoké skaly a veľmi hustá vegetácia. Pokúšali sme sa dostať do ženskej väznice, avšak po tme by sme sa nedokázali vrátiť náročným terénom. Keď už bolo väzenie na dohľad, otočili sme sa a vydali sa na spiatočnú cestu. Obrovský nápis Josiph Broz Tito poskladaný z kameňov na svahu kopca pripomína temnú minulosť ostrova i celej krajiny.

Pred tým ako som šiel spať, som videl v diaľave ako sa blýskalo. Stan som si nebral, rozhodol som sa, že otestujem svoj bivak v extrémnejších podmienkach. V noci sa spustil lejak. Veľmi dobre sa mi spalo, tak som sa len prevalil na druhý bok.

Silný dážď ustal až ráno. Stále však pršalo. Na počudovanie bivak vydržal. Udržal ma v suchu. Deka, na ktorú som ho rozkladal, však bola úplne premočená. Ďaľšia noc by už v prípade podobného dažďa nemusela byť taká príjemná. V kajaku mi dážď vôbec nevadí a tak som začal nenápadne nahánať ostatných, aby sme vyrazili. Možno to bolo aj tým, že som o časť zásob prišiel, keď sa ľudia naokolo pýtali: “Čo to máš, môžem ochutnať?” Kedže každý stále niečim ponúkal, tak som nechcel vyzerať ako lakomec. Ako na potvoru všetky ponuky boli z mäsa, ktoré jednoducho nejem. Tešil som sa, že si po ceste možno zoženiem niečo pod zub. Stále mi behali po rozume moruše z predošlého dňa, ktorých som zjedol asi kilo.

Po chvíľke pádlovania spolu s kolegom a jeho priateľkou v dvojkajaku sme sa dostali na cíp ostrova, z ktorého nasledoval traverz na ostrov Rab. Okrem vytrvalého dažďa a vetra sa medzi ostrovmi dvíhali nepríjemné vlny.  Rozhodol som sa, že bude lepšie počkať na ostatných. Vyrazili hneď za nami, no šlo im to akosi pomaly. Kým dorazili museli sme celkom statočne pádlovať, aby nás vietor netlačil opačným smerom. Bolo vidieť, že nie každý si užíva vlny tak ako ja. Dohodli, že pojdeme bližšie pri sebe, aby sme si v prípade problémov vedeli rýchlo pomôcť. Ja som dostal mini lekciu “chytania vĺn”. Zo začiatku mi to nič nehovorilo, len čo som lapal po dychu z niekoľkých neúspešných pokusov. Prvý úspešný pokus mi dodal energiu a zvyšok cesty som striedavo chytal vlny a čakal na ostatných. Niekoľkokrát som naskočil na vlnu, ktorá ma raketovým tempom viezla dopredu až ma mrazilo a čakal som kedy už konečne spomalím. Parkrát som takéto odpútanie od vlny úplne nezvládol a ocitol som sa medzi dvoma po sebe idúcimi vlnami, pričom tá druhá v poradí sa cezo mňa preliala a takmer ma prevrátila. Bolo vzrušujúce obzrieť sa cez plece a vidieť ako sa rýchlo vzďalujem od ostatných bez pádlovania.

Po vstupe do zálivu sme sa dostali do závetria, tak i vlny ustali.  Ostávalo ešte posledných pár kilometrov do prístavu. Dúfali sme, že bude otvorená nejaká reštaurácia kde sa najeme a trocha uschneme. Na druhý pokus sa nám to aj podarilo.  Výborne sme sa najedli. Ja som si dal rovno tri chody, kedže som vedel, že sa opäť najem najskôr až v nedeľu poobede. Asi na hodinu dokonca vyšlo slnko. Roložil som všetky veci na trávnik vedľa maríny. Po chvíľke ku mne prišiel kapitán z jachty, vedľa ktorej sme kotvili kajaky, ukázal smerom hore a povedal, že tomu dáva 5 minút. Dal som echo ostatným a začal s balením.  Do kajaku som sadal práve, keď začalo znova pršať. Dážď ustál až niekedy po polnoci.

Asi po polhodine pádovania sme dorazili k malému ostrovu Maman, kde sme prespali. Každý ostrov treba preskúmať, a kedže stále pršalo začal som s prieskumom hneď.

Z kopca nad táborom bol naozaj pekný výhľad na krajinu i samotný tábor s hneď dvoma súkromnými plážami.

Mečík strechovitý (Gladiolus imbricatus). Vzácne rastie aj na Slovensku.

Prútnatec metlovitý (Cytisus scoparius) je ker z čeľade bôbovité (Fabaceae). Nájdete ho asi na každom ostrove v stredozemí.

Stále som dúfal, že prestane pršať a vyspím sa pod holým nebom. Keďže to, ale vyzeralo presne naopak, potreboval som, aby ma niekto prichýlil do stanu. Túžil som, že sa vyspím v suchu. Svoje šance som sa pokúsil zvýšiť tým, že som sa šiel pred spaním okúpať. Našťastie som bol prichýlený práve včas. Dážď ešte zosilnel. Chcel som kolegom uvariť polievku, ale tak lialo a fúkalo, že som jednoducho nebol schopný zapáliť plynový varič. Pred spaním sme debatovali o programe na záverečný deň. Predpoveď počasia nevyzerala najlepšie a tak bol plán ísť priamo k motorke. Pri prezeraní mapy som sa rozhodol odpojiť a ísť okolo západnej zalesnenej strany ostrova do mesta Rab. Odhadom to vychádzalo na asi 20 km pádlovania v silnom vetre a veľkých vlnách. Nastavil som si teda budík, aby som vyrazil hneď ráno. Neskôr v noci som sa zobudil na to, ako mi stan naráža do hlavy. Fúkal veľmi silný nárazový vietor, ktorý pár luďom poškodil stan. Veci sme mali zabezpečené a tak našťastie nikto o nič cenné neprišiel.

Ráno, keď mi zazvonil budík som vyliezol zo stanu a rýchlo sa pobalil. Stále dosť fúkalo a aj keď bol priľahlý záliv v závetrí tvorili sa tu vlny. Ako to asi bude vyzerať na otvorenom mori? Medzičasom som sa opýtal jedného z dvoch možných kandidátov, ktorí mali dostatočné skúsenosti, či nechcú ísť so mnou náročnou alternatívnou trasou. Váhali a navyše som im dal ultimátum, že odchádzam do 15 minút. Zvyšok skupiny mal pred sebou asi 2 km pádlovania, ja 20. Navyše musíme stihnúť posledný nedeľný trajekt na pevninu, nehovoriac o obede na ktorý som sa začal tešiť už včera. Hovoril som si, že sa dostanem na opačnú stranu zálivu a ak tam zhodnotím, že je to nad moje sily, tak sa môžem vždy otočiť na miesto, kde by som počkal ostatných. Keď som sa vydal na cestu, tak mi chalani povedali, že idú so mnou. Na jednej strane som sa tešil, že budem mať spoločnosť, na druhej som bol  nervózny pri pohľade na ich ešte stojaci stan a horu nezbalených vecí. Keď si jeden z nich zapálil cigaretu, tak som sadol do člnu a povedal som im, že idem dopredu, nech ma dobehnú.

Keď som prišiel do zálivu tak som si uvedomil, že to dnes nebude zadarmo. Kým ma chalani dobehli, chytal som pádlom vietor. Fúkalo tak silno, že sa pádlo dalo použiť v smere vetra ako plachta. Dokonca som bol schopný kormidlovať.

Západná strana Rabu je na rozdiel od zvyšku ostrova husto zarastená borovicovým lesom, ktorý siahal až k moru. Spolu s azúrovo sfarbeným morom to vytváralo dojem, že sa plavíme niekde po Karibiku. Podarilo sa nám zazrieť početné stádo muflónov aj s mláďatami. Dovolili nám priblížiť sa celkom blízko. Neskôr sa rozbehli po útesoch a zmizli v lese.

Napriek silnejúcemu vetru som sa rozhodol vzdialiť sa od pobrežia a prejsť posledných niekoľko kilometrov široký záliv krížom. Chybu som neskôr oľutoval. Na otvorenom mori bol vietor niekoľkonásobne silnejší. Aj keď som pádloval ako som vládal, bočný vietor ma odnášal preč od pobrežia. Keď ma párkrát skoro zhodila kombinácia bočného nárazového vetra a veľkej vlny, povedal som si, že toto už je nad moje sily. Nemal som ani čerpadlo, ktoré by som potreboval na svoju záchranu v prípade prevrhnutia lode. Dal som ho chalanom, ktorým prelievajuce sa vlny úplne naplnili loď vďaka nevhodnej špricke. V hlave som si tvoril krízový plán. Mal som so sebou plutvy a neoprén. Bez problémov by som tak doplával k pobrežiu, ale prišiel by som asi o svoju loď a výbavu. Vrátil som sa radšej proti vetru späť k pobrežiu a pokračoval po pobreží, kde vietor nebol taký silný. Stretli sme sa až takmer na konci zálivu, odkiaľ sme spoločne pretraverzovali až do mesta Rab.

Po vylodení a vybalení všetkých vecí dokonca vyšlo slnko a aj vietor zoslabol. Telefonicky som sa spojil s ostatnými, ako sú na tom. Dozvedel som sa, že ich asi 2 km úsek trval dlhšie ako nám. Silný vietor najskôr prevrátil jeden kajak, v zápätí aj druhý “neprevrátiteľný” dvojkajak. Vo vlnách a bez čerpadla nezostávalo nič iné, ako odtiahnuť postupne každého k najbližšiemu brehu a vyliať vodu. Mohlo by sa to zdať ako extrémna situácia, no náš sprievodca bol na takéto situácie zvyknutý a záchranu zvládol s pomocou ostatných tak, že mali neskôr všetci úsmev na tvári. Okrem zdržania sa vlastne nič zlé nestalo. Nakoniec z toho bol fantastický adrenalínový zážitok.

Mne sa zasa naskytla možnosť využiť vzniknuté časové okno a prejsť sa po peknom meste Rab.

I keď za cenu vynechaného obeda sa nám podarilo stihnúť posledný trajekt na pevninu. Zvyšok cesty autom som prespal. Domov som prišiel až niekedy okolo 3:30 ráno. Tomu hovorím zaujímavý teambuilding. Verím, že sa nikto necítil ako Fantozzi pri bicyklovaní a až na pár vypätých situácii si to všetci užívali rovnako ako ja.