sken

Dunajskými ramenami k Budapeštianskemu parlamentu

Pekné plány
Nedávno som zobral moju manželku Luciu prvýkrát na kajak. Autom sme sa ráno nechali vyviesť 30 km nad Viedeň k priehrade Greifenstein. Na dvojkajaku sme prešli 75 km dlhý úsek rieky Dunaj, vrátane mesta Viedeň, národného parku Donau Auen až do Bratislavy. Až na nepríjemné spálenie od Slnka to malo veľký úspech a dostal som dokonca otázku, či si to niekedy nezopakujeme.
Pretože sa vyskytol víkend s dobrou predpoveďou počasia navrhol som, že by sme mohli skúsiť celovíkendovú plavbu. Keďže som nastavil laťku už hneď na začiatku príliš vysoko, nebolo úplne jednoduché vymyslieť, kam ísť na dva dni. Potreboval som nájsť destináciu, kde sa dá nájsť pekné ubytovanie a nebude to logisticky príliš náročné. Keďže mám rád Dunaj, tak som vybral úsek Štúrovo/Ostrihom – Budapešť. Tento asi 80 km dlhý úsek Dunaja v sebe skrýva pozostatky dávnej histórie Rakúsko – Uhorska a posledné kúsky nedotknutej prírody. Za víkend sa tu toho dá vidieť naozaj veľa. Zorganizovať tento výlet nebolo až tak jednoduché ako by sa mohlo zdať. Potreboval som, aby sa nám rodičia postarali o malú dcéru. Máme tiež šteňa, ktorému bolo treba nájsť dozor. Nájsť ubytovnanie a požičať čln. A to najťažšie – zabezpečiť logistiku.

 

Nie až tak pekná realita
A potom to prišlo. Jediná osoba, ktorá bola ochotná postarať sa nám o malého psa povedala, že po dôkladnom zvážení musí odmietnuť. Čln mal tiež už naplánovanú cestu do Chorvátska. Deň pred odchodom nám zrušili aj dohodnutý odvoz a to už vyzeralo úplne beznádejne.
Hovorí sa, že problémy sú na to, aby sa riešili. Tak som to skúsil. Psa môžeme zobrať so sebou. Nakoniec, pôjde som mnou v kajaku už čoskoro Dunajom cez celé Srbsko skoro mesiac. Povedal som si, že to teda bude generálka. Nebudem teda učiť chodiť na kajaku len manželku, ale aj nášho 9 týždňového foxteriéra Foxa. Čln sa podarilo z Vodáckeho centra vybaviť tiež, lebo cesta do Chorvátska sa na koniec nekonala.  Ako však nájsť niekoho, kto by nás odviezol autom v sobotu veľmi skoro ráno do Štúrova a v nedeľu večer nás aj s člnom vyzdvihol v Budapešti? Niekoho, kto si pokazí celý víkend a zároveň musí mať aj auto schopné odviezť na streche náš kajak. Po konzultácii s CK Knirsch, som sa rozhodol, že to spravím tak, že po príchode do Budapešti sa odveziem vlakom do Štúrova k autu a vrátim sa pre čln a zvyšok posádky. Otvoril som si teda cestovné poriadky a zistil som, že keď v nedeľu dorazíme do cieľa do 14.30, tak stihnem vlak EuroCity, ktorý ide do Budapešti len hodinu. Kúpiť si však lístok cez Internet bolo nemožné.
Ne-IŤáci môžu rovno tento odsek preskočiť: Najprv som sa trápil s tým, že niektoré ovládacie prvky vo formulári nefungovali. Neskôr som prišiel na to, že funguje len v Internet Exploreri. Tak som teda naštartoval na svojom macu Parallels a otvoril stránku v IE. Paráda povedal som si, stránka už vyzerala ako z tohoto storočia. Vyklikal som teda lístok, ale bohužiaľ ani tak to nešlo. Potreboval som si ešte vytvoriť konto. Vytvoril som si teda konto. Zopakoval celý proces, no lístok som nekúpil, pretože stránka vypisovala, že je prihlásených príliš veľa ludí a mám to skúsiť neskôr. Niekoľko ďalších neúspešných pokusov behom dňa a vykašľal som sa na to. Snáď to zvládnem na mieste.
Pred šiestou ráno teda vstávame, no asi v polovici cesty sa prevrátil kamión, ktorý havaroval tak nešťastne, že zatarasil celú vozovku. Obchádzka trvala skoro hodinu. Smola sa nám lepí na päty a o hodinu neskôr prichádzame do Štúrovskej lodenice, ktorá je zamknutá a nikto tam nie je.

 

Karta sa obrátila
Ešte predtým ako sme začali hľadať alternatívne riešenie problému, som vybehol hore do turistickej ubytovne. Zvoním no nikto neotvára. Bolo odomknuté a tak som skúsil nakuknúť dnu. Počul som nejaké zvuky a čoskoro narazil na tetu, ktorej som sa opýtal, či nám nevie otvoriť bránu do lodenice. Keď som jej vysvetlil, kto sme a čo chceme, tak nám nielenže otvorila, ale dala nám aj kľúče od brány, aby sme mohli parkovať vo vnútri areálu. Smolu nechávame za zamknutou bránou a začíname nakladať kajak. Foxovi dáme ešte najesť a napiť a vyrážame na vodu.
Štúrovská lodenica leží hneď oproti Ostrihomskej katedrále. Je to dychberúci pohľad a tak môj plán nepodliezať laťku začal fungovať. Ešte keby bol aj Foxo rovnako nadšený ako my. Po chvíľke umravňovania zaspal. Vychutnávali sme si teda nádherné scenérie okolo nás.
Fúkal dosť silný vietor a o chvíľu bola v kajaku voda stekajúca z listov pádla. Psí kožuch je ako špongia a čoskoro sa Foxo triasol od zimy ako osika. Asi v strede cesty medzi Ostrihomom a Višehradom trčal v strede Dunaja malý štrkový ostrovček, kde sme zastavili.
Dunaj bol teraz veľmi vysoký, pamätám si, že ostrov mal viac ako kilometer na dĺžku.
Takto to tu vyzeralo pred dvoma rokmi.
Aj keď ostrov mal len pár metrov štvorcových bolo tu naplavených pár dosiek, z ktorých po obalení molitanom vznikla plošina, aby bol Foxo stále mimo vody.
Zastávku sme využili aj na rýchli obed. Skúšal som Foxa skamarátiť s vodou, ale okrem pár prípadov, kedy do nej padol pri vyvádzaní, do nej dobrovoľne ani raz nevliezol. Zobral som teda jeho hračku a išiel sa prejsť stredom Dunaja medzi ostrovčekmi. Okamžite vyrazil za mnou. Zastavil sa až keď bol prúd vody natoľko silný, že by ho odniesol preč. Rýchlo pochopil, že stačí výjsť vyššie proti prúdu a nechať sa splaviť na druhú stranu. Párkrát som mu musel pomôcť, ale bol som prekvapený ako rýchlo na to prišiel. Začal mi veriť a išiel tam, kam som ukázal, aj keď to pre neho znamenalo, že to nemá pod kontrolou. Vyrážame ďalej. Foxo opäť po chvíľke presviedčania zaspí.
Onedlho prichádzame k niekoľko kilometrov dlhému ostrovu, ktorý sa rozhodnem vďaka vysokej vode obísť zprava. Táto strana býva obyčajne nesplavná. Nachádzame tu obrovskú kolóniu hniezdiacich kormoránov. Na chvíľku si pripadáme ako v inom svete. Po asi hodinke prichádzame k Vyšehradu. Pôvodný plán bol dať si pešiu túru na hrad, no báli sme sa nechať požičaný kajak bez dozoru. Zastavili sme teda na pieskovej pláži v protiľahlom Nagymarosi.
Dali sme si tu langoše, ktoré som si tu dal aj pred dvoma rokmi. Tentokrát neboli také mastné a celkom sme si pochutili. Čakala nás ešte krátka plavba poza ostrov Szentendrei do dedinky Dunabogdány, kde sme mali rezervované ubytovanie. Pri pohľade do mapy sme zistili, že to je na druhej strane hradného kopca. Túru i keď o dosť dlhšiu by sme stíhali aj z Dunabogdány.
Keď sme dorazili do cieľa, zistili sme, že síce nie je problém vyliezť z vody, ale dostať sa s kajakom k ceste. Breh bol totiž lemovaný domami pomedzi ktoré sa nedalo prejsť. Ťahali sme teda čln na vozíku asi 400 metrov až k ulici, ktorá viedla k hotelu. V tom sme zistili, že sa tadiaľ dalo prejsť a išli sme to úplne zbytočne. Zašitý chodníček skrytý vo vegetácii. Bola to riadna makačka. Nevadí, aspoň ráno bude jednoduchšie dostať sa k vode. Ťahať naložený dvojkajak v jednej ruke a v druhej ruke mať na vodítku psa nie je sranda, hlavne po poľnej ceste do kopca. Aj to si však treba skúsiť. V Srbsku na to budeme úplne sami a kajak bude kopcom naložený.
 
Čakal nás rodinný hotel. Našťastie hneď na začiatku bola tabuľka “Dog friendly”, tak nám odľahlo, že máme o problém menej. Milá teta nám ponúkla na výber z dvoch voľných izieb. Vybrali sme si tú s balkónom pod ktorým sme parkovali kajak. Vysvetlila nám, ako to u nich funguje. Mali tam obrovskú záhradu s niekoľkými murovanými grilmi a dva veľké altánky na sedenie. Vo vnútri to vyzeralo tiež veľmi priateľsky. Vybalili sme sa a vyrazili na prieskum dediny. Malá dedinka, kde to vyzeralo akokeby sa tam zastavil čas.
Pri vode však bolo niekoľko reštaurácii a krčiem. Išli sme do jednej vzdialenejšej v prístave s veľkou lodenicou. Bolo tam veľmi živo. Traktory tam ťahali prívesy s rôznymi loďami. Od motorových, cez kánoe až po kajaky. Okolo išiel aj príves naložený kajakmi Prijon Poseidon, na akom sme prišli aj my. Cestu sme využili na cvičenie Foxa chôdze na vodítku. Zatiaľ mu to moc nejde. Stále sa zamotáva. Odkedy však chodíme na tréningy, môžeme aspoň o nejakej chôdzi hovoriť.  Našli sme parádnu reštiku pri vode. Super jedlo, super prostredie, super obsluha a super ceny. Porcie boli asi 2x väčšie ako u nás, a tak sme obaja nedojedli. Mali sme po celom dni dosť. Ešte nás čakala cesta k penziónu.
Pri altánku, kde sme čakali, kým sa pes nažerie, bol bazén. Spýtal som sa tety, či si môžem zaplávať. Upozornila ma, že je čerstvo napustený zo studne, tak že sa tam kúpať asi nedá. Nebolo to také strašné a keď som na vode, mám vo zvyku kúpať sa vonku za každých podmienok. So zaspávaním sme problém rozhodne nemali. Teda ako kto. Foxo hrýzal všetko, čo našiel vrátane záclon a nábytku. Dali sme mu teda jedinú vec, čo sme našli – plastovú fľašu. Bývali sme na vrchnom poschodí, kde asi pol hodinu behal po drevenej podlahe ako šialený a potom konečne zaspal aj on. Prvý deň úspešne za nami.

 

Výpad na Budapešť
Ráno sme si dali dobré raňajky a spustil som kajak dole kopcom k vode. Mali sme na výber, či vypádlujeme asi 3 km späť do hlavného koryta, kde Dunaj tečie omnoho rýchlejšie, alebo pôjdeme priamo dole ramenom. Potrebujem stihnúť naskočiť na vlak. Čaká nás 50 km z toho 40 km v ramenách, kde je pádlovanie podstatne pomalšie ako na Dunaji. Nehovoriac o tom, že vlaková stanica je dosť ďaleko od miesta, kde sa chceme vylodiť. Aj napriek tomu sme sa rozhodli ísť ramenami. Mojou veľkou motiváciou bolo, že touto cestou som do Budapešti ešte nešiel. Lucka bola rada, že ak bude fúkať rovnako ako včera nebudú také vlny. Mali sme len jednu špricku kvôli foxovi a párkrát nás aj preliala vlna. Limit na príchod na miesto sme si dali 14.30.

 

 

Na vodu sme sadali pred deviatou. Na návrat do Dunaja sme si dali tri hodiny. Ostrov Szentendrei bol dlhý 30 km. Každých 10 km je jedna dedinka. Takto rozdelené sa to nezdalo vôbec ďaleko. Ubiehalo to veľmi rýchlo. Pádlovali sme rýchlosťou cez 10 km/h a tak sme mali čas aj na dve malé pauzy na vyvenčenie Foxa. Do kajaku už aj sám naskakoval. Pár krát sa síce šmykol a padol do vody, ale aj tak to bol veľký pokrok. Nejazdia tu žiadne veľké lode. Okrem kompy sme tu stretli len menšie výletné lode, ktoré točili Budapešť – Ostrihom. Naopak v pokojných vodách sme stretli množstvo rybárov, a vodákov na kajakoch, či kánoe.

 

 

V južnej polovici ostrova je aj cestný most. Ostrov je celkom husto obývaný. Na oboch brehoch sme videli niekoľko reštaurácií, či kempov. Ešte predtým, ako sa spoza ostrova Szentendrei dostanete opäť na Dunaj, pôjdete okolo menšieho ostrova s peknými víkendovými chatkami.

 

 

 

Na úplnom konci ostrova Szentendrei sme si v jachtárskej reštaurácii priamo na vode dali za posledné euro mince obed.

 

Čoskoro pred sebou už vidíme mesto. Máme celkom dobrý čas. Zostáva okolo 20 km, z toho polovica po oveľa rýchlejšie tečúcom Dunaji. Po skúsenostiach z minulej pádlovačky v Budapešti viem, že v meste je nepríjemne hustá lodná premávka a preto volím cestu vpravo poza ostrov Óbudaj. Pokračujeme opäť vpravo poza ostrov Margit, ktorý rozdeľuje Dunaj asi na dve rovnako široké korytá. Vpravo ale okrem lodnej polície nestretneme žiadnu inú loď.

 

 

Mesto
Keď prídeme pod rovnomenný most Margit, dávam Lucke inštruktáž o tom, ako to bude pokračovať ďalej. Bude to najnáročnejší úsek celej našej plavby. Okrem ohromnej lodnej doprave tu fúkal aj silný vietor a boli veľké vlny.

 

 

Plavíme sa okolo parlamentu a ocitáme sa medzi niekoľkými loďami, ktoré idú veľmi blízko seba. Registrujú nás a dávajú nám priestor na prechod. Vyhnúť sa tu lodiam je naozaj ťažké. Kotvia na oboch brehoch, niekedy aj v niekoľkých radoch. Sú tu dve lodné dráhy a navyše sa tu lode aj točia. Treba tu byť obzvlášť opatrný.

 

 

Výhľad na parlament a vôbec celé staré mesto však rozhodne stojí za to. Keď prejdeme staré mesto, pretraverzujeme na druhú stranu Dunaja, kde je premávka už o poznanie pokojnejšia. O chvíľu sme v cieľovej zátoke.

 

 

Rýchlo vybalíme veci a ja si dávam rýchly kúpeľ v Dunaji. Pádlovali sme 50 kilometrov na Slnku. Asi by ma do vlaku nepustili. Nahodili sme kajak na vozík a vytlačili na parkovisko. Brána bola našťastie otvorená. Dva roky dozadu sme také šťastie nemali a museli sme prejsť cez park, kde nás SBSkár nechcel pustiť von.

 

Čo sa dá stihnúť za 1 hodinu

14:40 – zostáva 1 hodina

Zapnem Uber, no zisťujem, že v Budapešti nefunguje. Ešte, že na webe majú uvedený opak. Sťahujem teda inú aplikáciu, pomocou ktorej si viete privolať taxi. Nefunguje, ale aspoň v nej nájdem telefón na jednotlivé taxislužby. Volím BudapestTaxi . Dovolám sa na dispečing. Teta sa nevie pozrieť do mapy, podľa ktorej by som jej vysvetlil, kde sme za pár sekúnd a tak jej diktujem adresu z našej navigácie. Taxikár ma nevedel nájsť a kedže nevedel ani slovo anglicky, rozprávali sme sa sprostredkovane cez dispečing. Okrem vysokého komína tu nebol žiadny orientačný bod.

15:00 – zostáva 40 minút

V diaľke som si všimol žltý taxík. Síce to nebol ten, čo ma hľadal, no aj tak som vyrazil smerom do mesta. Zostávalo mi posledných 40 minút, aby som zohnal taxík, dostal sa na stanicu, kde si kúpim lístok a naskočím do vlaku.

15:10 – zostáva 30 minút

Dorazil som k benzínke. Zavolal som na dispečing a poprosil som babu, čo práve dotankovala, či by im nevedela maďarsky vysvetliť, na ktorej benzínke som.

15:15 – zostáva 25 minút

Došiel taxík. Škoda, že nie je môj. Taxíkár hovoril, že on môže ísť len na príkaz dispečingu. Našťastie prichádza môj taxikár, ktorému tiež odľahlo, že sme sa konečne našli. Vyrážame na stanicu. GPS ukazuje 19 minút do cieľa. Vysvetlujem mu situáciu a tak dupne na to. Našťastie cez víkend nebola taká hustá premávka. Vysvetľujem mu, že zaplatím kartou, aby to som ušetril čo najviac času. Na otázku, aká veľká je stanica, dostávam odpoveď, že obrovská. To sa nedá stihnúť. Pomaly sa zmierujem s tým, že pôjdem až na ďalší vlak, čo ide o 2 hodiny a navyše pôjde o pol hodinu dlhšie.

 

 

15:34 – zostáva 6 minút
Vystupujem z taxíka. Po chvíľke blúdenia neoznačenou stanicou nájdem okienka s predajom lístkov. Otvorené boli dva, ale pri každom bola rada. Bolo tam ešte ďalšie okienko s informáciami. Tak som si povedal, že to skúsim tam. Šanca stihnúť vlak konvergovala k nule. Snažil som sa predbehnúť pani, čo sa niečo pýtala, lebo vyzerala, že už by aj skončila. Zisťujem však, že lístky predávajú len pre vnútroštátnu dopravu a musím ísť na iné oddelenie v inej časti stanice. Podľa inštrukcií sa tam neviem dostať, lebo práve priechod na druhú stranu je v rekonštrukcii. Vychádzam von a o chvíľu som tam a kupujem konečne lístok.

15:37 – zostávajú 3 minúty
Podľa inštrukcíí vlak čaká na piatom nástupišti. Utekám teda podchodom k číslu 5. Vyjdem hore po schodoch a zisťujem, že už vôbec nie som na vlakovej stanici, ale v meste. Čislo 5 je električka, nie vlak. Utekám ešte rýchlejšie naspäť na stanicu. Nevidím žiadne normálne návestidlá a tak náhodne vybehnem hore po schodoch na stanicu, kde sa policajtov pýtam, či ma nevedia odnavigovať k vlaku. Nevedia po anglicky ani slovo, ale podľa lístku mi ukazujú kadiaľ mám ísť.

15:42 – Naskakujem do už vypraveného vlaku, ktorý hneď odišiel.

 

Dlhá cesta domov
Zvládol som to. Utieram si spotené čelo. V tom mi zvoní telefón. Lucka sa pýta, či som to stihol. Oznámila mi, že prichádza búrka. Poradil som jej nech schová všetky veci nazad do kajaku, zatiahne aspoň jednu špricku na kokpit kajaku a nech si nájdu bezpečné miesto, kde sa skryjú, keď príde dážď. O hodinku prichádzam do Štúrova, kde je prietrž mračien. Takže nakoniec nezmokne Lucka s Foxom, ale ja. Našťastie čoskoro narazím na taxík. Šofér síce telefonoval, ale aj tak som naskočil do auta. Telefonoval si v maďarčine ďalej. Čakal som skoro dosť dlho. Bol som rád, že sedím v aute, nech si volá, koľko potrebuje. Keď dovolal, vyrazili sme do asi 6 km vzdialenej lodenice. Pýtal sa ma odkiaľ idem a zostal veľmi prekvapený, keď som mu povedal ako som sa ocitol v jeho taxíku. Zastavili sme sa ešte v bankomate. Pochválil sa, že aj on je vodák a ešte k tomu najrýchlejší na Slovensku. Pokračoval, že na svojej lodi jazdí aj cez 250 km/h. Pousmial som sa. Na telefóne mi pustil profesionálne spracované video z vyhratých pretekov, kde bol aj so svojou ručne vyrobenou rýchloloďou. Sú na Slovensku vraj len dve. Vysadol som v lodenici plnej ludí. Predstavil som sa osadenstvu a po krátkej konverzácii o našom výlete a poďakovaní odchádzam po ceste M10 do Budapešti. Asi 45 km po dedinkách trvá skoro hodinu a pol. Po privítaní sa, nakladáme kajak a vydávame sa na viac ako trojhodinovú cestu do lodenice v Bratislave, kde musíme vrátiť kajak.

 

Záver
Bola to naozaj pekná trasa, kde sa určite chceme ešte vrátiť. Za ostrovom Szentendrei sa dá kajakovať v double kajaku aj s dcérou. Voda tečie veľmi pomaly. Malá Lucka sa tiež rada kúpe vonku už teraz. Už len zohnať bezpečnú detskú vestu. Ja by som si chcel spraviť sám 75 km kolečko okolo celého ostrova Szentendrei za 1 deň.

 

O ceste zo Štúrova do Budapešti, ktorú som na morskom kajaku podnikol pred dvoma rokmi si môžete prečítať tu.

Klikni na niektorú z fotiek pre zväčšenie.

Galéria