Začalo to ponukou ísť sa učiť kajakovať na divokú vodu na rieku Salza. Pre zlé podmienky, veľmi vysoký prietok a zimu, sme sa nakoniec rozhodli ísť kajakovať na slovinskú rieku Soča. Bol som tam kedysi veľmi dávno raftovať. Od viacerých ľudí som počul, že kajakovanie na Soči je veľmi náročné a neodporučajú mi tam vôbec chodiť. Chuť zdokonalovať svoje kajakové skúsenosti však nakoniec vždy zvíťazí.

Do Slovinska sme sa vydali neskoro večer. Navigácia nás poslala cez horský priechod Vršic. Horská cesta s päťdesiatimi serpentínami, ktoré dali našim brzdám zabrať tak, že sa z nich dymilo. Na vrchu v nadmorskej výške viac ako 1600 metrov nás prekvapil sneh. Šofér celú cestu nadával na svoju nemenovanú slovenskú navigáciu. Okrem serpentín a snehu na ceste miestami chýbal aj asfalt. Až cestou späť sme prišli na to, že chyba bola v chýbajúcich mapách Talianska.

Veľmi chladnú noc vystriedalo nemenej chladné ráno. Navliekol som sa do svojho neoprénu, v ktorom som kajakoval celú zimu a čakal, kým sa dostaneme na vodu. Krištáľovočistá žiarivo modrá rieka Soča medzi zasneženými kopcami Julských álp vyzerala ako z iného sveta. Sadol som do kajaku, vošiel do prúdu a asi po desiatich sekundách som sa v ľadovej rieke vykúpal.

V riečnom kajaku som ešte nesedel. Našťastie ma prúd potlačil k brehu. Vylial som vodu a na druhý pokus sa mi podarilo spustiť sa dolu veľmi rýchlo tečúcou riekou. V kajaku som sa nevedel nohami vôbec zaprieť a len som čakal na ďaľšie vykúpanie. Podarilo sa mi vymeniť kajak s človekom, ktorý mal opačný problém a zrazu som si kajakovanie začal užívať. Kajak ma začal počúvať a ja som sa prestal sústrediť na to, aby som sa znova nekúpal a namiesto toho som sa začal kochať nádhernou prírodou.

Kajakovali sme na úseku Čezsoša - Srpenica 2. Obťiažnosť vody sa postupne vyšplhala až na WW3, čo je štrvtý zo sedemmiestnej medzinárodnej stupnice určujúcej náročnosť divokej vody.

Posledný úsek už bol pre mňa hraničný. Dvakrát som sa tu vykúpal. Posledný krát som v plnej rýchlosti vpálil do veľkej skaly, vyplávanie nad hladinu už nebolo také jednoduché, pretože som sa na moment ocitol pod ďaľším veľkým kameňom. Prišiel som o pádlo, ktoré som použil ako štít pred kameňmi. Po vyplávaní som sa rútil na ďaľšiu skalu, tak som sa rozhodol pustiť čln a plávať do tíšiny.

Cestou ma potiahol okoloidúci kajak, takže som bol rýchlo na brehu. Kajak aj pádlo vylovili kajakári predo mnou. Boli však príliš ďaleko. Cesta k nim bola veľmi náročná. Preliezal som po obrovských balvanoch až som sa dostal na miesto, ktoré sa prejsť jednoducho nedalo. Jedinou možnosťou bolo skočiť do vody a preplávať kúsok ďalej. Už keď som sa blížil k ďalšej tíšine narazil som kolenom do balvanu pod vodou. Nepríjemná bolesť bola aspoň tlmená adrenalínom. Po pár ďaľších minútach som sa dostal až k člnu a pokračoval som ďalej. Nasledoval úsek ťažší o ďaľší stupeň a tak väčšina našej skupiny splav ukončila práve tu.

V noci som sa často budil na silnú bolesť narazenej nohy sprevádzaný rozmýšľaním, či budem vôbec schopný ráno pokračovať. Ranná cesta dolu schodmi do kúpeľne mi otázku zodpovedala. Pre tentokrát som dokajakoval. Čakanie na ostatných som strávil pokrivkávaním k prameňu Soče. Zistil som, že som mal vlastne šťastie. Nedeľný splav Koritnice bol na začiatočníkov jednoducho príliš. Strávili viac vo vode ako v kajaku. Museli by ťahať z vody ďaľšieho človeka.