1.časť seriálu o tom ako som sa dva a pol týždňa túlal so svojim psom Foxom na morskom kajaku po Srbsku a po viac ako 500 kilometroch som sa ocitol až v Bulharsku.

Prvé tažkosti na tomto tripe začali ešte predtým ako vôbec začal. Asi týždeň pred začiatkom som riadne prechladol. Vyriešil som to tak, že som cestu odložil o pár dní. Nezačal som teda v Moháči ako som plánoval, ale v srbskom meste Bačka Pálanka. Namiesto tréningu a kontroly výstroje som ležal v posteli.

Večer pred odchodom som nahádzal všetko do auta a dúfal som, že som ako obyčajne nič dôležité nezabudol. S manželkou sme zvolili dlhšiu cestu mimo dialnic. V Srbsku sme ešte neboli a takto aspoň niečo uvidíme. Po asi piatich hodinách jazdy sme dorazili k maďarsko-srbským hraniciam, kde sme čakali asi hodinu. Pekne to začína. Srbská strana bola len jedna unimobunka. Takisto skončila asfaltová cesta a ďalej sme pokračovali po poľnej ceste.  Bola to našťastie len obchádzka kvôli prerábke colnice.

Po príchode do prvej dediny sme sa ocitli v minulosti. Vyzeralo to ako vidiek v 90-tich rokoch na Slovensku. Atmosféru dotvárali koňmi ťahané koče. Aj napriek tomu, že bola nedeľa, na každom rohu bola otvorená pekáreň. Od tety pri ceste sme nakúpili za 2 Eurá tašku plnú ovocia. Do Bačka Pálanka sme dorazili niekedy večer. V centre bolo celkom rušno. Dali sme si večeru. Tu som prvý krátzistil, že psov v reštaurácii nemajú radi a určite to nebudú podporovať tým, že by  im doniesli na požiadanie misku s vodou. Zato sa všade fajčilo a tak som ako misku používal popolník.

Po večeri sme sa pripojili k regate. Počas stavania stanu za nami prišlo veľa slovensky hovoriacich miestnych. V meste je veľká komunita slovákov, ktorí tu žijú už 250 rokov. Niektorí poznali Slovensko akoby tam žili celý život. Kto na Slovensku pozná dedinu Malinovo, kde žijeme? Dostali sme pozvanie na večeru do Slovenského domu, čo je akési kultúrne centrum miestnych Slovákov. Zvláštny pocit rozprávať sa tak ďaleko od domova slovensky a pozerať sa pri tom na veľkú slovenskú vlajku.

Dozvedeli sme sa, ako sa sem Slováci dostali a ako tu tých 250 rokov žijú. I keď sa v Srbsku neodporúča cudzincom nikdy začínať tému vojny, srbskí Slováci z Vojvodiny sa v konflikte doslova ocitli. Napriek tomu mnohých z nich pripravila o život. Radi vám povedia, ako to zažili oni. Pre tých, ktorých zaujíma ako dnešný svet naozaj funguje, je to veľmi dobrý zdroj informácii. Po celodennej ceste sme boli riadne uvavení a tak sme sa aj tak už dosť neskoro vybrali do stanu. Foxo v noci párkrát spustil štekot na podnapitých ľudí vracajúcich sa z diskotéky.

Ráno som uvaril raňajky, ktoré popri balení stanu troška prihoreli. Počkali sme, kým otvoria kaviareň na pláži. Potreboval som si doplniť zásobu vody na horúci deň. Počas pitia kávy sme sa striedali v oberaní Foxovho kožuchu od tých malých lepivých guličiek. Bol som nervózny. Neznášam balenie. Teda to úplne prvé. Plný kufor auta, ktorý treba premiestniť do 2 malých kufrov v kajaku. Tento “Sokoban” je vždy najlepšie skúsiť doma. Vedel som, že mám oveľa viac vecí ako bežne, a že ich možno všetky nedokážam zbaliť. Po hodine balenia som to vzdal a vyviazal veľký vodotesný vak na kajak. Nie je dôležité len to všetko do kajaku napchať, ale aj mať ľahko dostupné to, čo v danej chvíly potrebujem. Po viac ako hodine tetrisu som bol taký spotený, že som si išiel na neďalekú pláž dať sprchu.

Protiľahlá chorvátska dedina

Rozlúčil som sa s manželkou a sadol s Foxom na vodu. Rozmýšlal som, kam to vlastne idem. Povedal som si, že pôjdem kým sa mi bude chcieť. Možno skončím zajtra, možno až v Čiernom mori.

Prvých 50 km dolu Dunajom ubehlo celkom rýchlo. Dunaj tu síce tečie veľmi pomaly, no venoval som sa testovaniu solárneho panelu a študovaniu mapy. Pred Novim Sadom som stretol pár kajakárov, ktorí sa ku mne rozbehli opýtať sa odkiaľ a kam idem. Toto hore v Nemecku a Rakúsku nezažijete. Ľudia sú tu oveľa priateľskejší a komunikatívnejší. A aj keď väčšina z nich nehovorí anglicky, dá sa s nimi dohovoriť nejako.

Kravy, kone a prasce v Dunaji som stretával spolu s divokou faunou každý deň.

Dunaj tu vyzerá podobne ako u nás, no je oveľa širší a prevláda tu piesok nad štrkom. Extrémne nízka hladina rieky odkrývala nekonečne dlhé pieskové pláže. Všade plávali mŕtve lastúry, ktoré zrejme nestihli uniknúť rýchlo ustupujúcej vode.

Čoskoro som vystúpil v Novom Sade na mestskej pláži, kde bolo tak tisíc ľudí. Život ľudí je tu ďaleko viac prepojený s riekou ako napríklad vo Viedni alebo v Bratislave. Vlastne všade bolo vidieť nejaký život. Na brehu bolo až neznestitelne teplo. Na vode mi vôbec neprišlo, že je od rána cez 30°C. Odtiahol som čln do kempu.

Pri stavaní stanu som si uvedomil, že mám celé brucho krvavé. Pod tričkom som našiel nemilé prekvapenie v podobe štyroch krvavých rán ťahajúcich sa po celom obvode tela. Nie nadarmo sa hovorí, že novú výstroj treba skúšať doma. Ja som pre chorobu toto pravidlo nedodržal a hneď prvý deň som na to doplatil. Mal som totiž úplne novú vestu. Všade kde sa ma cez lycrové tričko dotýkala mi vydrela až do krvi drážku. Najhoršie to bolo v podpazuší, kde sa kvôli pádlovaniu najviac o mňa odierala. Otvoril som teda lekárničku a skombinoval najprv septonex na dezinfekciu rán a potom sudo krém.

Dopádloval som! :(