sken

Spoznávanie Srbska na morskom kajaku – 6. časť

6.časť seriálu o tom ako som sa dva a pol týždňa túlal so svojim psom Foxom na morskom kajaku po Srbsku a po viac ako 500 kilometroch som sa ocitol až v Bulharsku.

Hmlisté ráno vystriedalo čoskoro slnečné počasie. Do Tekije, mojej ďalšej zastávky je to asi 35 km. V najkrajšej časti železných vrát sa nedalo pre strmé skaly nikde zastaviť a tak sme boli celý deň v člne. Vôbec mi to nevadilo, bolo čo obdivovať a tak som sa nikam neponáhľal. Včera som však nevymenil batériu vo fotoaparáte. Náhradná bola v kufri kajaku, kam som sa nevedel dostať. Nezostávalo mi nič iné len skúsiť fotiť telefónom. Okrem toho, že kvalita fotiek je žalostná, musel som si dávať pozor, aby telefón neskončil v Dunaji. Bol to jediný spôsob, ako si v prípade núdze privolať pomoc.

To, že ste na správnom mieste, tu spoznáte veľmi ľahko. Všade totiž jazdilo množstvo motorových člnov s turistami. Dunaj je v týchto miestach užší ako u nás a kedže člny chodia predovšetkým po rumunskej strane rieky, musím si dávať veľký pozor. Odrazené vlny sa valia zo všetkých strán. Foxo to zariadil. Postupne pri nás zastavovalo viac a viac člnov a výletných lodí. Všetci nás fotili. Djerdap mal v ten deň o atrakciu navyše.

Okrem nekonečne dlhého kaňonu s vysokými skalami, som narazil na jaskyne. Do jednej sa dá ísť aj na kajaku. Vošiel som teda dnu, no po pár metroch ma už brzdili kamene, ktoré som kvôli tme nevidel. Dalo sa vystúpiť a pokračovať peši, avšak túto možnosť som nevyužil. V Rumunsku som bol ilegálne a nechcel som tu byť zbytočne dlho. Foxo sa v úplnej tme tiež necítil komfortne. Kúsok ďalej bol ďalší rozsiahly jaskynný komplex, kde sa kedysi tajne vyrábali zbrane.

Každý pozná Mount Rushmore. Neďaleko pravoslávneho monastiera postaveného v skalách priamo na Dunaji sa nachádza socha posledného kráľa Dácie – Decebalus. Najväčšia v Európe. Symbolicky vytyčuje hranicu krajiny, ktorej nezávislosť obhájil pred inváziou Rimanov práve Decebalus. Stopy po Rímskej ríši je tu vidieť dodnes. Radi totiž vytesávali do skál rôzne posolstvá.

Tento úsek Dunaja odporúčam naozaj každému. Keby som mal viac času, určite to využijem a prejdem skalnatým hrebeňom. Pohľady z hora musia byť úžasné. O dôvod viac sa sem niekedy vrátiť.

Do Tekije som dorazil asi hodinu pred západom Slnka. Pláž bola obsadená rybármi. Kúsok vyššie na kopci bola veľká nepokosená lúka, kde by sa dal postaviť stan, no cesta tam by bola dosť ťažká. Ťažký kajak by sa na štrkovej pláži zabáral. Rozhodol som sa, že zostanem na pláži a vyspím sa len tak na deke. Toľko miesta snáď nájdem. Chorvátsky rybári mi ponúkli miesto pri ich aute. Využil som posledné svetlo a vypral si prádlo. Kúsok od pláže na kopci bola reštaurácia s perfektným výhľadom na Dunaj, kde som si vychutnával západ Slnka. Keď som dopil svoju obvyklú dennú dávku tekutín – 3 veľké fľaše minerálky a dojedol 4 šopské šaláty, vybral som sa naspäť ku kajaku. Malá pláž bola úplne zaplnená loďami. Lahol som si teda na pásik štrku, čo zostal medzi autom a kajakom.

Ráno som sa zobudil ako keby ma zbili. Ledva som sa hýbal. Dosť dlho mi trvalo, kým som sa vôbec dokázal postaviť. Nevedel som vôbec otáčať hlavou. Strašne ma bolel krk a chrbát. Nepomáhalo ani si sadnúť a ľahnúť. Na jedenástu hodinu bol naplánovaný koordinovaný prechod komorou Iron Gate 1. Rozhodol som sa hneď vyraziť. Nevedel som, ako rýchlo mi to na vode v tomto stave pôjde, a či sa vôbec niekam dostanem. Do Kladova to je len okolo 25 km. Našťastie som kľudovú polohu našiel v kajaku a pádlovanie bol jediný pohyb, ktorý ma až tak nebolel.

Keď som dorazil k obrovskej priehrade, už tu čakala väčšina regaty. Takto pokope na vode je to pekný pohľad. Počas čakania na otvorenie dverí plavebnej komory sa pri mne zastaví mnoho ľudí. Viac ako ja ich zaujímal samozrejme Foxo. Musel som v mysli stále odbiehať niekam preč, aby som nemusel myslieť na tú neznestiteľnú bolesť. O to horšie bolo prekvapenie, keď sa otvorila komora a za ňou bola ďalšia. Celkovo sme v komore klesali 2 hodiny. Keď som konečne vyšiel z komory, vypádloval som kúsok hore, aby som si pozrel priehradu zo spodu a hneď som začal hľadať miesto, kde zastavím.

Podarilo sa mi to po pár kilometroch. Našiel som špinavú pláž plnú smetia. Mal som však také bolesti, že mi to bolo úplne jedno. Rýchlo som si uvaril obed a natiahol sa na kameňoch. Hneď ako som si našiel vhodnú polohu, som tvrdo zaspal. Zobudil som sa asi po dvoch hodinách na Foxov brechot. Koza mu žrala z misky a vôbec sa ho nebála. Vždy, keď do nej skočil, dala mu hlavičku. Musel som zakročiť, lebo by mu takto mohla bez problémov rozbiť hlavu. Keď sa rozdával pud sebazáchovy, foxteriérom sa asi neušlo.
Do Kladova mi to trvalo ešte asi hodinu. Vedel som, že kemp je v pevnosti, no nikde sa nedalo vystúpiť z vody a už vôbec nie vytiahnuť kajak. Mal som šťastie, miestny rybári mi poradili, že do pevnosti sa dá dostať aj po vode riečnym kanálom, ktorý začínal v mestskom prístave. Ešte asi 200 metrov po súši a bol som v pevnosti. Postavil som stan a dal si sprchu, čo bola vlastne len hadica zavesená na strome, pod ktorým bolo po kolená žihľavy. Vyrazil som do mesta zohnať niečo na večeru, no do kempu už som sa nevrátil.

 

Ak sa ti článok páčil prosím ťa o zdieľanie na Facebooku (napríklad cez link nižšie). Sleduj FB stránku DanubeKayaker pre pokračovanie seriálu. Ďaľšie fotky z celého tripu po Srbsku nájdeš na Instagram profile DanubeKayaker.

 

Ďalšie časti seriálu o spoznávaní Srbska na morskom kajaku: