sken

Spoznávanie Srbska na morskom kajaku – 7. časť

7.časť seriálu o tom ako som sa dva a pol týždňa túlal so svojim psom Foxom na morskom kajaku po Srbsku a po viac ako 500 kilometroch som sa ocitol až v Bulharsku.

 

Pri večeri som rozmýšlal ako budem ďalej pokračovať. Aj obyčajná chôdza mi robila problémy. Napadlo ma, že najlepšie bude vyspať sa v posteli. Kladovo je celkom veľké mesto. Vyhľadávač našiel dobre vyzerajúci hotel za pár eur. Pre istotu som ta zavolal, či môžem prísť s Foxom. Po ceste som našiel otvorenú večierku, kde som si bol kúpiť žiletku. Chcel som využiť naozajstnú kúpeľňu v hoteli a zasa zo seba spraviť na chvíľu človeka.

Keď som vyšiel von, uviazaného Foxa som tam nenašiel. Keď som na neho zakričal na celú ulicu, tak začal štekať. Ukradol ho miestny výrastok. Rozbehol som sa hneď za ním a paniku vystriedala zlosť. Na moju žiadosť, aby ho okamžite pustili, reagoval nejakými sprostými rečami a tak som ho rovno udrel pesťou do tváre a Foxa si zobral.

Po príchode do hotela na mňa čakalo ďalšie nepríjemné prekvapenie. Nepustili ma s Foxom ani na recepciu hotela s tvrdením, že v hoteli je zákaz vstupu so zvieratami. Kedže mi ale potvrdili rezerváciu aj so psom, trval som na tim, že buď ma pustia aj s ním alebo mi nahradia škodu a na ich náklady ma ubytujú niekde inde. Chceli ma už vyhodiť, keď som po nich kričal, že na ulici kvôli ich chybe spať nebudem. Potom niekto prišiel a povedal, nech ma pustia.

Postel, ale vôbec nepomohla a celú noc som nemohol zaspať. Bolesť sa stále zhoršovala. Ráno som sa cestou späť do kempu zastavil v lekárni, kde som popísal problém a lekárnik mi dal nejaké tabletky, ktoré údajne fungujú veľmi dobre. V Srbsku sa vôbec nehrajú na lekárske predpisy a bez problémov dostanete čokoľvek.

Zastavil som sa na raňajky a začal rozmýšlať, ako sa dostanem domov. Okrem toho, že som bol pekne ďaleko, tak bol stred týždňa a potreboval som okrem seba a psa odviezť aj kajak. Keď už to vyzeralo beznádejne ozval sa kamoš, ktorý síce také auto nemal, ale povedal, že príde. Najprv sa ma zmocnil strašne nepríjemný pocit prehry. Nedošiel som do cieľa. Potom som napísal domov, že o pár dní som doma a nepríjemný pocit nahradila radosť, že ich čoskoro uvidím.

Medzičasom mi zrejme zabrali lieky a i keď to stále bolelo, aspoň som mohol normálne chodiť. Kamoš volá, že mu nakoniec požičané auto zrušili. Mal som z toho značne zmiešané pocity. Tešil som sa, že možno budem mať šancu bojovať ďalej, ale aj som bol smutný, že neuvidím svoje baby. Nechal som tomu voľný priebeh. Konečne som sa vyspal. Už ani neviem, kedy som normálne spal celú noc.

Ráno som sa zobudil oddýchnutý. Čakalo ma 50 km na pláž v Brza Palanke, kde bola dohodnutá pasová kontrola. Mal som síce veľké pochybnosti o mojom rozhodnutí ísť na vodu, ale keby som nestihol pasovú kontrolu, musel by som niekde nechať veci a ísť na políciu sám. Bol to boj od prvého momentu. Hneď ako som vyšiel z prístavu som pocítil silný protivietor a vlny.

Čoskoro som dobehol Mária. Videl som mu smrť v očiach. Vykšeftoval v Kladove rýchlejší kajak, no zistil, že nie je veľmi stabilný a metrové vlny nie sú na testovanie nového kajaku to najlepšie miesto. Išiel som radšej s ním. V Kladove žije a tak som mal perfektný výklad celého okolia a všetkých zaujímavostí. Na pláži len pár kilometrov za mestom sme zastavili. Povedal, že ďalej nejde a bude čakať kým prestane fúkať. Chyba!

Vietor stále silnel a ako sa Dunaj opäť začal rozširovať rástli aj vlny a ich odpor. Pokiaľ išli proti mne, bolo to fajn. Teda ak si odmyslím to, že som sa cítil rovnako ako pri pádlovaní proti prúdu na Devín. Celý 50 km úsek bola vlastne jedna obrovská zákruta. Vietor postupne začal fúkať zboku a to už bolo celé zle. Vlny, ktoré idú z boku nie sú sranda, lebo vás ľahko zhodia. Pri kraji to síce bolo o trochu lepšie, ale aj tak som musel robiť hadíka, aby som mal ako takú stabilitu, ale zároveň, aby som sa hýbal rozumnou rýchlosťou vpred. Pri zápasení s vlnami som aspoň nevnímal bolesť.

Bol som poriadne hladný. Nikde žiadny obchod ani reštaurácia. Teda v skutočnosti ich tam bolo niekoľko, ale všetky v Rumunsku, kam som nesmel. Zase tá nezmyselná hranica. Čas od času som sa pozrel do navigácie. Rozmýšľal som nad tým, v ktorej časti zákruty už bude vietor fúkať pod vhodnejším uhlom. Navyše riečne kilometre vidíte, len keď idete blízko brehu. Dunaj je tak široký, že nepomôže väčšinou ani ďalekohľad.

Asi za polovicou cesty už fúkal vietor opäť kolmo na mňa, vlny neboli moc veľké a tak som natiahol plachtu. Aj na bočný, nie veľmi ideálny vietor, som plachtil cez 6 km/h. Postupne mi začal vietor fúkať do chrbta a to bol fantastický pocit. Rýchlosť cca. 18 km/h. Posledných 16 km som prešiel so zloženým pádlom až na pláž, kde som spal. Bolesť úplne zmizla. Bomba!

 

Ak sa ti článok páčil prosím ťa o zdieľanie na Facebooku (napríklad cez link nižšie). Sleduj FB stránku DanubeKayaker pre pokračovanie seriálu. Ďaľšie fotky z celého tripu po Srbsku nájdeš na Instagram profile DanubeKayaker.

 

Ďalšie časti seriálu o spoznávaní Srbska na morskom kajaku: