8.časť seriálu o tom ako som sa dva a pol týždňa túlal so svojim psom Foxom na morskom kajaku po Srbsku a po viac ako 500 kilometroch som sa ocitol až v Bulharsku.

Nasledujúce veľmi skoré ráno ma čakala pasová kontrola a tak hneď ako som doplachtil do Brza Palanky staviam stan a pripravujem sa na celodennú plavbu dlhú cez 50 km. Ako som prišiel k plážovej sprche zakričal som od bolesti. Stúpil som na semená nejakej plazivej rastliny, ktoré sa mi zapichli hlboko do oboch chodidiel. Bolo to ako stúpiť na klince. Postupne som ich vytrhal a išiel sa najesť do neďalekej reštaurácie.

Ráno som skoro vstal a išiel nájsť policajtov kvôli pasovej kontrole. Bolesť chrbta vystriedala bolesť chodidiel. Niektoré semená sa polámali a nechali mi hlboko v nohách tŕne. Každé stúpenie na zem bolo bolestivé, našťastie v kajaku mi to vôbec neprekážalo a tak som aj napriek silnej Košave prešiel do ciela bez problémov. Miestami boli také vlny, že som musel ísť k jednému z brehov. Tu nebol žiadny rozdiel medzi pádlovaním po prúde a proti prúdu. Stačilo prestať pádlovať a hneď som začal cúvať. Officiálne som nesmel zastaviť ani na jednom brehu Dunaja. Zábavné pri celodennom pádlovaní. Zastavil som len párkrát kvôli kúpaniu.

Cestou som prechádzal plavebnou komorou cez rumunskú časť priehrady IronGate2. Poslednou na Dunaji. Rieka sa tu rozvetvuje a Djerdap2 sú v skutočnosti dve úplne samostatné priehrady so samostatnými plavebnými komorami. Počas klesania v komore som sa dohodol s manželkou, že príde pre mňa o dva dni do bulharského Vidinu.

Večer som prišiel na pláž pri dedinke Novo Selo, kde ma čakala ďalšia pasová kontrola. Všade bolo hnusné bahno, do ktorého som sa nepríjemne zabáral. Ešte na Slovensku som dostal upozornenie, že tu každý rok niekoho okradnú a to aj v noci v stane. Poprosil som miestnych rybárov, či mi nepostrážia veci. Súhlasili pod podmienkou, že si s nimi dám ich domácu Rakiju.

Opatrne som našlapoval a asi po 500 metroch som našiel skupinku policajtov sedieť v krčme. Ani jeden nehovoril anglicky a krútili hlavami, prečo im nerozumiem. Mysleli si, že som Srb. Slovenský znak na mojom pase im asi nič nehovoril. Zobrali mi pas s tým, že mi ho dajú neskôr. Keď som si dovolil nesúhlasiť, tak mi vysvetlili, že musia pasy zobrať do mesta kvôli počítaču. Keď som sa opýtal, že kedy mi ten pas vrátia, povedali, že mám ísť s nimi a ostanem tam do rána. Basa? Už som tam raz kvôli podobnej blbosti skončil. Aspoň sa vyspím v posteli. Súhlasil som. Začali sa smiať, že to bol vtip. Škoda. Už po tme som sa vrátil k člnu postaviť stan a uvariť večeru. Keď som hľadal miesto, kde si doplním vodu, našiel som aj sprchy. Boli však také odporné, že v ten deň som sa neumýval vôbec. Pre bahno sa nedalo ani v Dunaji. V noci som znova išiel do krčmi, nech mi vrátia pas. Povedali mi, že ešte dve hodiny. Sadol som si k veďlajšiemu stolu s tým, že počkám. Pas mi vrátili až pred polnocou. To som bol už viac doštípaný od komárov ako za celý čas ,čo som bol v Srbsku. Konečne som mohol ísť spať.

Ráno som hneď po pár kilometroch zastavil v oveľa sympatickejšej kaviarni a dal si raňajky a kávu. Rovno som sa tu okúpal. Oproti odpornému Novo Selu to tu vyzeralo oveľa prívetivejšie. Cez deň bolo veľmi horúco a tak som veľakrát zastavil a kúpal sa. Hlavne som vedel, že dnes na vode definitívne končim a tak som sa nikam neponáhľal. Do pevnosti v meste Vidin som dorazil aj napriek tomu veľmi skoro poobede.

Využil som zostávajúci čas a išiel sa prejsť po centre tohto mesta. Na jednom mieste sa tu dá vidieť pravoslávny kostol, mešita aj chátrajúca synagóga.

Mesto pôsobí veľmi strašidelne. Rovnaký pocit som mal v Belehrade. Niečo, čo malo kedysi budiť dojem veľkoleposti, dnes už vyzerá len ako strašiak z minulého režimu. Burina v centre mesta po kolená. Opadávajúca omietka, chátrajúce budovy, či smeti. Reštaurácie s kadibúdkami, či neprekonateľná jazyková bariéra. Bulharsko ako jednu z krajín, cez ktorú tečie Dunaj hodnotím ako najhoršiu. Oveľa horšiu ako Srbsko, kde ešte nedávno zúrila vojna, či neskôr sankcie a embargo. Dunaj je tu však rovnako pekný a tak sa sem určite na svojej púti do Čierneho mora raz vrátim.

Manželka Lucia prišla až nasledujúci večer. Deň som využil na dôkladnejší prieskum mesta. Dojem však zostal úplne rovnaký. Ráno sme vyrazili domov. Už som sa veľmi tešil. Cesta po kopcovitom Rumunsku ubehla veľmi rýchlo. Stále bolo na čo pozerať. Časť cesty išla pri Dunaji a tak som mal možnosť vidieť rovnaké miesta z inej perspektívy.