Už dlho som sa pohrával s myšlienkou ísť kajakovať počas našej slovenskej zimy niekam, kde je teplejšie. Problém je, že takmer nikde v Európe nenájdete vhodné podmienky. Uvažovali sme nad Gréckom a niektorým jeho súostrovím. Počas zimy tam však veľmi silno fúka, často až za hranicou upádlovateľnosti. Kúsok nižšie tečie najdlhšia rieka sveta Níl. Delta vyzerá lákavo, no nájsť nejaké použiteľné informácie je problém. Našiel som len jednu vodácku cestovku, ktorá splavuje Níl od Asuánskej priehrady cez Luxor až do Káhiry. Dostať z nich niečo zmysluplné sa mi nepodarilo. Každopádne neodporúčajú kempovať pri brehu a sami to riešia prespávaním na sprievodnej motorovej lodi. Zohnať morský kajak v Egypte je tiež asi neriešiteľná úloha. Pobrežie Červeného mora je ešte menej prívetivé. Iba nehostinná a až na pár výnimiek neobývaná pušť.
V tom prišiel nápad ísť do Thajska od Martina, s ktorým som sa v skutočnosti stretol len raz na Soči v Slovinsku. Keďže každé dobrodrúžstvo musí nejako začať, tak som sa pustil do malého prieskumu zálivu Phang Nga v Andamanskom mori. Miesto vyzeralo naozaj zaujímavo. Počasie tam býva od začiatku Decembra do polovice Marca veľmi stabilné. Vzduch aj voda má mať asi 30°C. Prší zriedkavo a takmer vôbec nefúka. Medzičasom si Martin kúpil letenku, aby povzbudil ostatných. Stále nám chýbali kajaky a tak som čakal na potvrdenie, že nám ich miestna vodácka agentúra požičia a kúpil som si letenky aj ja.
Následne sme sa začali dôkladnejšie venovať plánovaniu trasy. Ako základňu sme si zvolili ostrov Koh Yao Noi. Má ideálnu polohu zhruba v strede zálivu. S agentúrou sme sa dohodli, že nám kajaky dovezú loďou práve sem. Oslovil som pár ďalších ľudí, ktorí ma napadli ako vhodní kandidáti na túto expedíciu. Nakoniec sa ozval Rio, že do toho ide s nami. Takto vznikla parta ľudí, ktorí sa síce vzájomne vôbec nepoznali, ale mali spoločný cieľ - zažiť dobrodrúžstvo.
Termín odchodu sa rýchlo blížil a tak som si začal kompletizovať vybavenie. Keďže chodím na vodu počas celého roka, všetko vybavenie na vodu a kemping mám stále po ruke. Pádlovanie v trópoch má však isté špecifiká. Slnko je počas celého dňa vysoko na oblohe a tak treba mať každú časť tela dokonale chránenú. Klobúk, tričko s dlhými rukávmi a nohavice aspoň po kolená by mali byť základ. Klobúk a tričko musia byť z materiálu, ktorý odoláva UV žiareniu. Môže sa totiž ľahko stať, že si nájdete popáleniny aj pod oblečením. Nezahalené časti tela je nutné natierať opaľovacím krémom s vysokým ochranným faktorom. Ja používam vodeodolné opaľovacie krémy s faktorom 50. Náter je dobré opakovať každých pár hodín. Komáre v trópoch prenášajú nebezpečné choroby. Dobrý repelent je preto nutnosť. Osvedčené sú tie s účinnou látkou DEET (aspoň 20%). Nie som moc teplomilný typ človeka a mal som obavy ako budem zvládať spanie v stane pri 30°C. Mám dobré skúsenosti s moskytierami. Problém je, že pokiaľ nenájdete vhodné miesto na zavesenie, sú úplne k ničomu. Podarilo sa mi nájsť samonosnú moskytieru (Lifesystems GeoNet Free Standing Mosquito Net). Niečo ako malý jednomiestny stan z husto tkanej sieťoviny, ktorý je navyše impgregnovaný repelentom, vážiaci len 1 kg. Obavy som mal aj z nedostatku pitnej vody a tak som si ešte zaobstaral dva 6l vaky na vodu. Radšej mať vody viac ako menej. Okrem toho som si nechal skontrolovať očkovania na hepatitídu A/B a nechal sa preočkovať vakcínami na tetanus a brušný týfus. Takisto som adekvátne doplnil lekárničku.
Cesta na ostrov Koh Yao Noi začala prvým leteckým presunom z Budapešti do Dubaia. 13 hodinové medzipristátie sme si skrátili nočnou návštevou mesta. Dopravná zápcha v meste uprostred noci. Nechali sme sa Uberom odviesť k najvyššej budove sveta Burj Khalifa, odkiaľ sme sa chceli prejsť po meste smerom k pobrežiu. Problém v Dubaji je, že tu jednoducho nie sú žiadne chodníky. Medzi blízkymi budovami a stanicami metra vedú presklené klimatizované tunely. Inak je doprava možná iba autom. Tak sme sa teda ďalším taxíkom nechali dopraviť k pobrežiu. Pri východe Slnka sme sa prešli po pláži, dali sme si raňajky a vrátili sme sa naspäť na letisko.
Po skoro 30 hodinách sme sa konečne dostali na thajský ostrov Phuket. Keďže sme doleteli v noci, tak sme si zobrali taxík, ktorý nás odviezol k hotelu. Teda skoro k nemu, keďže nebol dobre zaznačený v mape. I keď bolo už po polnoci stále bolo neznesitelné teplo a keďže bolo po daždi tak aj vlhko. Boli sme dosť hladní a tak sme si to aj napriek noci zamierili do mesta. Bývali sme však v chudobnej štvrti, kde až na pár pouličných bistier, kde behali šváby, bolo všetko zavreté. Ani dlhšia prechádzka neodhalila nič lákavejšie, tak sme sa vrátili nazad do bistra neďaleko hotela. Nemali tam nič bez mäsa a tak som si pochutil na čistej ryži, ktorú som si osviežil pokrájanými chilli papričkami v oleji. Na hoteli bola klíma a tak bolo spanie príjemné. O to bol väčší šok, keď sme ráno vyšli von. Vstali sme až okolo obeda. Mali sme za cieľ zohnať nejaké zásoby a dostať sa do prístavu, odkiaľ chodí každú hodinu rýchloloď na ostrov Koh Yao Noi. Začali sme obedom, kde sme sa výborne najedli za menej ako 1 EUR. Nedarilo sa nám nájsť “normálny” obchod, kde by sme nakúpili zásoby, ktoré vydržia tropické podnebie a netreba ich variť. Autom sme sa odviezli do mesta Patong, čo je najrušnejšia turistická destinácia na ostrove Phuket s množstvom obchodov. V obchodoch mali ale iba hlúposti pre turistov. V nákupnom centre a priľahlých uliciach sme nenašli ani jeden vhodný obchod. Keby ste však chceli nejakú plastickú operáciu, alebo by ste si chceli nechať ohlodávať nohy rybičkami, tak ste na správnom mieste. Zhodli sme sa na tom, že bude najlepšie nakúpiť ovocie, ktoré je tu dostupné všade a takmer zadarmo. Je zdravé, má veľa energie a pár dní v kajaku vydrží. Nabrali sme ešte vodu a ponáhľali sa preč zo smradľavého Phuketu. Onedlho sme konečne dorazili na ostrov a zohnali odvoz na miesto, kde nás už čakali kajaky. Úplne iný svet. Dažďový les a more.
Po príchode sme si dali večeru. Thajské jedlo je moje najobľúbenejšie. Veľa zeleniny, veľa chilli. Pod stropom prístrešku, pod ktorým sme večerali, pobehovalo množstvo malých gekónov. V drevenom stĺpe, ktorý podpieral strechu, sa zasa schovávala trojica gekónov obrovských aj s vajíčkami. To mi stačilo, vybral som čelovku a zamieril som rovno do džungle na nočný prieskum. Väčšina živočíchov je tu aktívna práve v noci. Les bol plný života. Všimol som si, že sa niečo leskne na popadanom lístí. Boli to oči veľkých pavúkov, ktoré tu striehli na svoju korisť. Pri lepšom pohľade som si všimol, že ich tam nebol len jeden. Les bol plný zvukov a pohybu. V čelovke už dochádzala batéria a tak sme sa vydali na cestu späť. Predstava, že sa po tme predierame porastom cez pavučiny nebola až taká lákavá. Po príchode som bol preskúmať morské pobrežie. Bol odliv a more ustúpilo ďaleko, ale pláž bola tiež plná života.
I keď sme mali prenajatú chatku, spal som radšej vonku. Tie zvuky pralesa boli ako relaxačná hudba. Mierny vánok taktiež nebol na zahodenie. Nad ránom ma prebudil symfonický orchester vtáctva. Čím bližšie k rovníku sa nachádzate, tým rýchlejšie vychádza a zapadá Slnko. Už pár minút po východe Slnka to vyzerá ako na obed. Rozopol som teda moskytieru a išiel na raňajky. Domáci asi nespávajú vonku, lebo reštaurácia bola ešte zavretá. Využil som to a išiel sa prejsť po pláži. Prišiel som až k ústiu malej rieky husto obrastenej mangrovovým lesom. Množstvo vodných vtákov tu využívalo odliv na lov rýb a krabov. Vyplašil som aj obrovského tukana.
Po raňajkách sme vyrazili na more. Teda také jednoduché to nebolo. More bolo pekne ďaleko a tak sme museli kajaky potiahnuť po zmesi bahna a piesku. Náš cieľ bol skupinka ostrovov asi 5 km západne od našej základne. Panoráma bola neskutočná. Ostrovčeky s vysokými skalnými útesmi obrastené dažďovým pralesom. Chceli sme zistiť, aké silné prúdy nás pri takýchto prejazdoch čakajú a vôbec, čo také pádlovanie v trópoch obnáša. Áno je to hlavne teplo. Na vode býva super, že nech je akékoľvek teplo, vždy sa dá schladiť vo vode. Lenže teplota vody skoro nikdy nebola tých 29°C, ale oveľa viac. More je tu hlboké len pár metrov a veľmi rýchlo sa zohrieva. Niekedy bola voda až nepríjemne horúca. Keďže nič lepšie nebolo k dispozícii, tak sme túto možnosť využívali pomerne často a to aj pri prejazdoch po otvorenej vode. Na ostrovoch sa nedalo nikde zastaviť. Boli tu síce miesta, kde by sa technicky dalo zastaviť, ale tabule upozorňovali, že je to zakázané. Našli sme tu len jednu maličkú spoplatnenú pláž, kde kotvilo množstvo lodí s turistami. Zaparkovali sme na úplnom konci pláže a dúfali sme, že sa im nebude chcieť ísť nás vyhodiť. Každý z nás mal výbavu na šnorchlovanie, a tak sme to skúsili. Voda však bola dosť kalná a viditeľnosť bola veľmi slabá. Ako sme sa neskôr dozvedeli, tak je to spôsobené práve malou hĺbkou v zálive. Miestami bolo dokonca vidieť voľným okom ako prúd prílivu víril bahnito-piesočné dno. Najbližie miesto na šnorchlovanie bol ostrov Ko Phi Phi, ktorý je však už zamorený turistami a jeho pláže pripomínajú slovenské kúpaliská uprostred sezóny. Navyše bol ostrov veľmi ďaleko.
Skúsil som teda peší prieskum ostrova. Ďaleko som sa však nedostal. Objavil som malú jaskyňu, ale breh bol príliš šmykľavý než aby som po ňom vyšiel v mokrých sandáloch. Cestou späť mi Rio ukazoval veľkú kopu s plastovými fľašami. V skutočnosti mi ukazoval opicu, ktorá na fľašiach sedela. Nebezpečne som sa šmýkal dole svahom a mal som čo robiť sám zo sebou. Neskôr sa mi podarilo zachytiť sa o pralesnú vegetáciu. Tak som vytiahol foťák a spravil pár fotiek. Nahnal som ju dole ku kajakom. Opičiak to využil a naskočil mi hneď do kajaku. Neskôr sa nechal nalákať na banán, ktorý si zobral priamo z ruky. Každú chvíľu vyceril zuby, aby dal najavo, že on je tu doma. Sadol si na strom tesne nad naše hlavy. Necítil som sa práve príjemne, a tak som ho chcel vyplašiť prudkým potiahnutím konára. Chyba. Namiesto toho, aby ušiel vyštartoval po mne s vycerenými zubami. Uhol som v poslednej chvíli. Preč odtiaľto. Aj tak už bol najvyšší čas vydať sa na cestu späť. Spravili sme ešte kolečko okolo niekoľkých ostrovov a vyrazili späť na Koh Yao Noi.
Príjemne nás potešil príliv, vďaka ktorému sme z vody vyšli hneď pri reštaurácii, kde sme nechávali odparkované člny. Bolo mi také teplo, že som sa rovno hodil do rozohriateho mora. V reštaurácii nás čakal aj Tom z agentúry, čo nám požičala lode. Prišiel si hlavne po peniaze, ale využili sme to na to, aby sme z neho vytiahli nejaké tie užitočné informácie. Skontrolovali sme si spolu mapu a hlavne vyznačené miesta na spanie a miesta, kde sa dajú doplniť zásoby. Keďže sme mali v pláne prejsť takmer celý záliv, bolo to pre nás kľúčové. Povedal nám tiež, kde sú zaujímavé miesta a naopak, ktorým miestam sa vyhnúť. Keď sa dozvedel, akú cestu chceme podniknúť, tak zostal trochu nesvoj. Zrejme mal pocit, že sme precenili naše možnosti. Keď sme sa však zhovárali dlhšie, zistil, že naozaj nie sme na vode prvý krát. Hovoril tiež, že v oblasti nie je žiadna malária a že sa vlastne nemáme čoho báť ani na mori ani v pralese. Upozornil nás len na medúzy, ktoré za sebou ťahajú dlhé chápadlá a zmije, ktoré žijú v mangrovoch. Uhryznutie touto zmijou znamenalo v lepšom prípade amputáciu pohryzenej končatiny. Pri chytaní rýb si treba dať pozor ešte na raje a niektorých sumcov v ústiach riek, ktoré majú veľké žihadlá.
I keď som sa naučil v kajaku sedieť bosý, tieto kajaky mali trup spevnený práve v časti, kde mám normálne položené nohy. Vďaka tomu som ich mal už po jednom dni bolestivo zodraté. Našťastie som mal zo sebou neoprénové topánky, takže sa mi po pár dňoch nohy úplne zahojili. Chalani mali zasa úplne spálené ruky. Tu si buď ruky natierate “silným” opaľovacím krémom, alebo si dáte rukavice. Aklimatizačný deň bol nami. Zistili sme, čo znamená pádlovanie v trópoch. Teplo je také ubíjajúce, že treba rátať zhruba s polovičným výkonom. Ďalší deň bol bez pádlovania. Skúšali sme pešiu turistiku. Ale v tom teple sme sa ďaleko nedostali. Preskúmali sme aspoň neďaleký vodopád, ktorý je zaujímavý asi len v čase monzúnu. Chceli sme sa dostať k jazerám za kopcom, no nedovolili nám tam ani nazrieť. Cestou späť sme nakúpili ovocie a dali si dobrý obed v dedine. Večer sme zažili prvú búrku. Chvíľu potom, čo začalo pršať, som sa vyzliekol a išiel sa prejsť. Rád sa prechádzam v daždi. A keďže tu je aj studená sprcha dosť teplá, bol to výborný spôsob ako sa schladiť. Pršalo síce len chvíľu, no veľmi intenzívne a skoro všade stála voda a začali vyliezať žaby. Ropuchy, skokany, či parosničky, ktoré sa po chytení do ruky pekne nafukovali jak balón. Pravé dobrodrúžstvo sa práve začína.
Naša cesta okolo zálivu začala opäť nepríjemným ťahaním kajakov po bahne. Tentokrát naplnenými vybavením a zásobami. Zamierili sme smerom na sever pozdĺž pobrežia ostrova Koh Yao Noi. Chceli sme si spraviť zastávku na netopieriom ostrove Ko Roi, no predpoveď počasia bola proti nám. Poobede mala prísť búrka. Zastavili sme sa okúpať na ostrove Kudu Yai. Okrem veľkolepých kamenných monumentov tu bola skrytá piesková pláž, kde sme sa trochu schladili. Pokračovali sme k skupinke malých ostrovov, ktoré boli plné jaskýň. Chcel som v jednej z nich zastaviť a okúpať sa, ale hneď ako som vyskočil z člnu, vyhnali nás miestni preč. I tu bolo zakázané vystupovať. Široko ďaleko nebolo živej duše, no práve keď vyskočím z kajaku, niekto príde. Bolo mi neznesiteľné teplo. Bál som sa, že to nezvládnem. Čakal nás síce už len asi hodinový traverz na pevninu, ale potreboval som sa ochladiť. Skočil som na chvíľku do vody a po pár minútach som bol v pohode.
Onedlho sme dorazili na južný cíp poloostrova Laem Thai Raet. Bola tu rozprávková piesková pláž s kokosovými palmami. Pobehovali tu dvojmetrové varany. Rozbalili sme tábor v jaskyni. Počítal som s tým, pretože som nemal žiadny stan. Mal som len núdzové bivakovacie vrece, v ktorom sa dá prečkať noc. Chalani si išli zachytať ryby. Martin chytal z kajaku, Rio z brehu. Ja som sa pokúsil vyliezť na vysoký útes nad nami. Chcel som vystopovať opice, ktoré po sebe zanechali stopy v piesku. Vyšiel som skoro do polovice. V pralese bolo neznesiteľne vlhko, tieklo zo mňa ako keby pršalo. Navyše hrýzli komáre. Možno by som vyšiel až hore, no bál som sa prichádzajúcej búrky a do západu Slnka tiež veľa nezostávalo. Zišiel som dole a išiel skontrolovať chalanov, či sa podarilo niečo vyťiahnuť z vody.
Riovi sa podarilo chytiť peknú barakudu. Martin bol stále na mori. Rozfúkal sa silný vietor. Búrka bola tu. Vietor rozfúkal listy z pralesa, ktorý rástol vertikálne nad nami. Neskôr sa poriadne rozpršalo. Začalo sa blýskať a poriadne hrmieť. Viditeľnosť klesla len na pár metrov. Martin sa našťastie objavil. Pri búrke človek zistí aký je maličký a bezvýznamný. Stál som pod skalným previsom tak, aby na mňa nepršalo a užíval si toto prírodné divadlo z prvej rady. Keď prestalo pršať bolo ešte pred úplným zotmením vidieť varany ako plávali po mori. V noci behali pomedzi nás. Ugrilované ryby boli fantastické. Rybu jem len asi raz ročne, no túto si budem pamätať ešte dlho. V noci bolo po daždi veľmi sparno, a tak som sa ešte vybehol okúpať. Len tak som sedel vo vode, keď som si všimol, že keď spravím vo vode prudký pohyb objavia sa svetielka. Chvíľami mi svietili celé ruky. Za tento prírodný úkaz - bioluminiscenčný jav môže planktón.
Ráno sme vyrazili do mangrovových lesov. Onedlho sme dopádlovali až k ústiu rieky. Na bahnitých brehoch pobehovalo množstvo farebných krabov. Poskakovali tu aj obojživelné ryby - lezce. Ryby ktoré nielenže behali po suchej zemi, ale aj lozili po konároch stromov. Keď sme sa priblížili, tak sa bleskurýchlo schovávali do dier vyhĺbených v bahne. Prešli sme dychberúcim kaňonom s jaskyňami a pokračovali na sever až kým sa rieka nezmenila na sústavu mini riečok pretekajúcich pralesom. Bol najvyšší čas otočiť to. O moc ďalej by sme sa aj tak nedostali. Kanál bol široký tak akurát na zvrtnutie kajakov. Otázne bolo aj čo by s nami spravila stúpajúca voda. Konáre stromov sme mali len kúsok nad hlavami, a príliv nás mohol zdvihnúť nebezpečne vysoko a mohli by sme tam uviaznuť. Cestou späť sme kvôli prílivu išli opäť proti prúdu tej istej rieky. Niekde v tejto sústave ramien mala byť malá moslimská rybárska dedina. Mali sme trocha problém zhodnúť sa v čítaní mapy, ale nakoniec sme sa zhodli a navyše aj na správnej ceste. Koryto rieky sa zužovalo, až kým sa nezmenilo v uzučký kanál, neskôr potok. Cestou sme stretli niekoľko skupín opíc či morské vydry. Nakoniec sme naozaj dorazili do dediny. No vôbec nevyzerala, že by tam mohol byť nejaký obchod.
Google Maps ukazoval obchod kúsok od mosta nad nami. Ďalej už bola voda príliš plytká a tak sme vystúpili. Po pár minútach prišli k člnom miestne deti, a tak sme boli trochu nervózni nechať tam kajaky plné nášho vybavenia. Rozdelili sme sa. Rio šiel naspäť k člnom. A ja s Martinom opačným smerom zohnať niečo pod zub. V dedine bol len obchod, kde takmer nič nemali. Nabrali sme aspoň vodu, tak aby nám vydržala aspoň na ďalšie dva dni. Našťastie tu nebola núdza o ovocie. Urobili sme si zásoby - kokosy, ananásy a banány. Boli sme hladní jak vlci. Od rána sme boli na vode a nedalo sa nikde zastaviť.
Nebol tu však ani kúsok tieňa a tak sme sa opýtali domácich, či sa nemôžeme ísť k ním najesť. Pozvali nás teda dnu. Aj keď to bolo vlastne vonku, pretože ich domy na koloch boli vlastne len strechy. Mali ešte jednu uzatvorenú miestnosť, kde spávali. Spávali na zemi, nemali ani postele. Doniesli nám veľkú misku, kde sme načistili ovocie. Všetkých som ponúkol, ale bolo na nich vidieť, že si berú len zo slušnosti. Nie je sa čomu čudovať. Mali nás za divne oblečených špinavých a páchnucich čudákov. Na oplátku nám ponúkli kávu. Len tak sme sa na seba pozerali, pretože akýkoľvek pokus o konverzáciu narazil na neprekonateľnú jazykovú bariéru. Starý otec sa pokúšal aspoň niečo ukazovať rukami, no naše svety sú od seba tak vzdialené, že i tento spôsob komunikácie nezafungoval. Dôležité bolo, že sme im ukázali, že sa nás nemusia báť a že si vážime ich pohostinnosť. Prvé začali komunikovať deti. Tie sú najzvedavejšie. Aj napriek tomu, v akej chudobe týto ľudia žijú, vyzerali úplne spokojne. Bol už najvyšší čas vyraziť späť do našej jaskyne. Cestou späť už bol príliv v plnej sile a cesta vyzerala inak ako ráno. Pokúšali sme sa nájsť obrovskú jaskynu, ktorá mala byť niekde na okolí, ale po jaskyni ani stopa. Buď sme netrafili správne miesto na mape, alebo bol vchod do jaskyne už pod vodou. Začal sa dvíhať vietor. Bavili sme sa chvíľu o tom, že na to ako tu fúka, nie sú skoro žiadne vlny. No dlho to nevydržalo, a záverečná polhodinka už pripomínala pádlovanie na mori ako sme zvyknutí. Odpádlovali sme skoro 30 km, z čoho bola viac ako polovica proti prúdu. Myslím, že som po ovocných hodoch veľmi rýchlo zaspal.
Ďalší deň bolo ešte horúcejšie ako obyčajne. Opustili sme “našu” jaskyňu a vydali sme sa popod veľkolepé útesy smerom na sever. Útesy boli také vysoké, že vrhali dostatočne široký tieň aj napriek tomu, že Slnko tu zviera s povrchom Zeme skoro 90°. Pádlovalo sa veľmi príjemne. Podarilo sa mi zazrieť aj morské hady - mornáre. Sú to síce malé a plaché hady, no majú jeden z najsilnejších jedov v živočíšnej ríši. Pobrežie obýva hneď niekoľko druhov rybárikov. Podarilo sa mi tu jedného odfotiť. Morská mapa upozorňovala na rozsiahlu plytčinu, ku ktorej sme sa blížili. Spoliehali sme sa na to, že morskému kajaku stačí len pár centimetrov vody, a tak by nás odliv nemal nijako ohroziť. Pôvodný plán bol navštíviť po ceste rybársku dedinku na severe lagúny, kde by sme sa najedli, doplnili zásoby a pokračovali by sme k ostrovu Ko Chong Lat Tai. No odliv sme podcenili a uviazli sme. Behom chvíľky sa v diaľke objavil pieskový ostrov. Mal som asi najviac naložený kajak a tak som začal šúchať o dno ako prvý. Nebol to príjemný pocit, hlavne keď si predstavíte, že lagúna bola široká asi 6 km. Skontrolovali sme mapu a snažili sa tomu ujsť smerom na juh na otvorené more. Našťastie sme rýchlo prišli na to, že zapichnuté palice vo vode, nie su rybárske značky, ale vyznačený koridor, kde je hlbšia voda. Takýchto “odtokových” kanálov tu bolo niekoľko, no nie sú značené v žiadnej mape a je dosť možné, že sa behom roka menia.
Bolo na čase zamieriť na východ do mestečka Laem Sak. Bolo to len kúsok. Odliv tu bol už v plnej sile a tak sme museli na mólo vyliezť po drevených rebríkoch. Rovno sme sa zastavili na obed v reštaurácii. Ja som sa tešil aj na studenú vodu. Kým doniesli jedlo, vypil som asi 2 litre. Chalani išli na prieskum do mesta, ja som zostal strážiť lode. Asi po 10 minútach sa vrátili, že už vybavili izbu len pár metrov vedľa reštaurácie. Kajaky sme zaparkovali hneď pod balkónom. Cennejšie veci sme vyhádzali hore. Dno tvorilo bahno a prázdne schránky množstva druhov lastúrnikov. Na tie ostrejšie z nich doplatil Martin, ktorý vystúpil z kajaku bosí a hneď si nepríjemne porezal chodidlo. Zľakol sa. No nie pre tú ranu, ale preto, že voda v stoke strašne zapáchala. Niektoré domy totiž vypúšťajú splašky rovno do mora. Okamžite sme mu pomohli ranu vyčistiť a vydezinfikovať. Bol tu taký smrad, že som dobrovoľne po prvýkrát spal vo vnútri. Rozmýšľal som, či môžem ochorieť už len tým, že to vdychujem. Snažil som sa opýtať zamestnankyne hotela, či si tu môžem niekde oprať oblečenie. Síce sme si nerozumeli ani slovo, ale nakoniec mi zobrala prádlo k sebe domov a tam mi ho oprala a neskôr večer aj priniesla a vyvešala na balkóne. K voňavému prádlu som si dal prvú sprchu po troch dňoch. Fenomenálny pocit. Večer sme sa šli prejsť do mesta, kde bol aj veľký budhistický kláštor, ktorý sme z diaľky videli už niekoľko dní. Večer sme sa ešte vrátili do reštaurácie, aby sme ochutnali ostrochvosta.
Preč z tejto stoky. Na raňajky som zohnal len ryžu s ananásom a nejakú neznámu zeleninu, ktorá bola len tak položená na stole. Pretraverzovali sme priamo k juhovýchodnému cípu ostrova Ko Chong Lat Tai. Cestou sme stretli moslimský manželský pár, ktorý bol na rybolove. Neskôr sme ich stretli znova. Pobrežie ostrova tvorili vysoké útesy s vertikálnym pralesom, občas sme našli i jaskyňu. Bolo tu i niekoľko pieskových pláži s kokosovými palmami. Na niektorých by sa dalo aj núdzovo prespať. Bola tu však celkom hustá vegetácia. Na jednej z nich sme zastavili, aby sme sa okúpali a naobedovali sa. Čakal nás nudný travez na ostrov Ko Mak. Mali sme však ešte veľa času. Ďalej ako na Ko Mak by sme aj tak v normálnom čase nedošli. Navrhol som, aby sme odložili traverz a pokračovali na server. Bolo tu veľa pekných zákutí. Už keď sa chalani začali pozerať smerom na ostrov, všimol som si vchod do jaskyne. Vošiel som dnu, no hneď za prvou zákrutou už bola taká tma, že nebolo vidieť, či vôbec pokračuje. Rio mi pomohol vytiahnuť z kufra čelovku. Oplatilo sa. Jaskyňa ešte chvíľu pokračovala, no ďalej sa dalo ísť iba peši. Rozhodol som sa, že sa tam idem pozrieť. Čoskoro sa predo mnou objavila obrovská sieň s krasovou výzdobou. Zápach guana prezrádzal, že nebude prázdna. A naozaj, bolo tam plno netopierov. Bol to silný zážitok a tak som sa vrátil pre chalanov, nech sa idú pozrieť aj oni. Asi to už bolo na netopiere príliš veľa stresu, lebo začali nervózne poletovať okolo nás. Moc príjemné to nebolo. Netušili sme, či na nás nezaútočia. Živia sa síce hmyzom, ale boli obrovskí, majú zuby a prenášajú veľa nebezpečných chorôb. Dlho sme ich teda nerušili a nechali ich spať.
Z jaskyne sme pretraverzovali rovno na Ko Mak. Podarilo sa nám zastaviť pri asi jedinej reštaurácii na ostrove a tak sme to rovno využili. Aj napriek komunikačným problémom bolo jedlo fantastické. Do západu Slnka ostávalo ešte niekoľko hodín. Dohodli sme sa, že oboplávame celý ostrov a pokúsime sa nájsť miesto na spanie. Cestou sme sa zastavili v miestnej kaviarni, ale tvrdili nám, že nemajú ani kávu, ani čaj, ani nič iné na pitie. Zrejme nás tam nechceli, lebo tam všetci niečo popíjali. Vypadli sme preč a pádlovali ďalej. Zdvihol sa vietor a čoskoro prišli aj vlny. Príjemný vánok je tu na nezaplatenie. Keď už sme sa blížili k miestu štartu vyzeralo to, že nenájdeme žiadne miesto na prespanie. Pobrežie bolo buď obývané rybármi, alebo úplne nevhodné na spanie. V tom si Martin všimol niekoľkých opustených chatiek. Naozaj boli už pár rokov neobývané, no veľmi pekné. Snáď nebude nikomu vadiť, keď sa na terasu jednej z nich nasťahujeme. Bol odliv a voda tu bola teplá a špinavá. Tak som sa bez kúpania prezliekol do suchého a rozmýšľal ako dočiahnem kokos na niektorej z paliem. Našiel som asi 6 metrov dlhú bambusovú tyč. Asi v nej bola voda, pretože bola dosť ťažká, no aj tak sa mi podarilo jeden orech zhodiť na zem. Neskôr využil bambusovú tyč Rio a vyliezol po nej na tú najnižšiu palmu a nožom odrezal 3 alebo 4 kokosy. Dobrá večera nemôže byť predsa nikdy zlá. Po zotmení sme išli na malý prieskum dediny. Okrem pár domov a školy sme nič nenašli. Ostrov nemá ani elektrinu. Mali tu len veterné turbíny a miestami bolo počuť hluk dieslových agregátov. V noci príjemne pofukovalo a tak sa spalo veľmi príjemne. Nad ránom som sa zobudil na to, že počujem hlasy a vidím svetlo čelovky. Dvaja chlapi prešli okolo nás, no asi si nás vôbec nevšimli. Chvíľu som sa bál, či nás neprišli vyhodiť, no boli to len rybári, ktorý prišli klásť pasce. Boli dosť hluční, a asi mali aj niečo v sebe. Čo Alah nevidí, to sa nestalo. Pivo sa nedalo zohnať v žiadnej moslimskej dedine.
Raňajky vyzerali beznádejne. Baba z reštaurácie tam nebola. Snažili sme sa niečo si objednať, ale ani obraz ani zvuk. Ukazoval som na ryžu, ale len krútili hlavou. Keď už sme sa chystali odísť, vrátila sa naša záchrankyňa. Síce sama nevedela ani slovo anglicky, ale aspoň bola komunikatívna a mala snahu porozumieť. Nabrali sme ešte vodu a vyrazili sme na ostrov Ko Panyi. Čakal nás asi najnudnejší a najnáročnejší traverz. Zhruba 12 km otvoreným morom pod tropickým slnkom bez akejkoľvek možnosti niekde zastaviť. Navyše tu bola znova obava, že nás uväzní odliv. Našťastie to rýchlo ubehlo. Pomohol nám trochu prúd. Po ceste sme vyskočili z kajakov a okúpali sa. Škoda, že to ochladenie nevydrží dlhšie. Rozhodli sme sa to risknúť a namiesto priamej cesty na ostrov, sme sa vybrali labyrintom mangrovových lesov na sever. Pripomínalo to staré koryto Dunaja. Protiprúd bol slabý, a tak sa pádlovalo celkom príjemne. Cestou sme videli niekoľko obrovských medúz. Z lesa sme vyšli severne nad Ko Panyi. Pred mestom sme si dali prestávku a okúpali sa na pieskovej pláži. Po príchode do mesta sme si všimli pekne vyzerajúcu reštauráciu. Opak bol však pravdou. Personál veľkej reštaurácie sedel na zadkoch, zatiaľ čo všade po zemi sa povaľovali smeti a na stoloch boli neodnesené taniere. Jedlo bolo otrasné. Objednal som si tri rôzne jedlá, ale dal som si len trocha z jedného. Ostatné neboli požívateľné. Kým chalani hľadali ubytko, ja som strážil lode. Niekoľkokrát som obsluhu poprosil, aby odniesla zo stola taniere, ale ani po hodine ich neodniesli. Zato sa personál reštaurácie začal hrať s kajakmi. Veľmi drzo. Vždy keď som sa otočil vytiahli niečo z lode. Sadol som si tak, aby som na nich videl a poprosil som ich, aby odišli, ale len sa mi smiali.
Keď prišli chalani, že našli ubytovanie, tešil som sa, že konečne odtiaľ vypadnem. Prešli sme na južnú stranu ostrova, kde sme mali najdrahšie ubytovanie v Thajsku. Nič výnimočné, ale bola tam sprcha a bolo tam čisto. Po západe Slnka sme išli na nočnú prechádzku mestom. Ak sa dá vlastne o nejakom meste hovoriť. Celý ostrov je vlastne tvorený domami na koloch. Medzi nimi sú drevené alebo aj murované chodníky, ktoré slúžia ako ulice. Naozaj bizarné miesto. Bol tu neskutočný smrad. Hlavne pri odlive. V bahne bolo kopec smetia. Na druhý deň sa situácia so zlým jedlom zopakovala aj v inej reštaurácii. Mal som proste smolu. Na ostrove sa jedia ryby. Zelenina tu na rozdiel od zvyšku Thajska nie je v kurze. Problém sme tu dokonca mali aj s ovocím. Podarilo sa nám zohnať len pár ananásov a banánov z reštaurácii. Mali to na varenie a viac nám dať nechceli. Bolo fakt nepríjemné teplo a dali sme si tu deň pauzu. V prístave sme zohnali loď so šoférom, ktorý nás zobral do mangrovových lesov a k jaskyni, kam sme chceli dopádlovať, ale nenašli sme sily. Zhodnotili sme to ako úplne zbytočný výlet. Hluk lodného motora bezpečne odplaší všetku zver a vlastne nie je na čo pozerať. Podobných jaskýň sme cestou videli veľa. Jediná zaujímavá vec boli jaskynné maľby. Pred asi 10.000 rokmi tu bola hladina mora o pár metrov nižšie a takmer celý záliv Phang Nga bol prales obývaný ľuďmi, ktorý tieto jaskyne využívali. Maľby vyzerali ale až moc zachovalo, a preto padla pochybnosť, či to nie je len nedávno vytvorená atrakcia pre turistov. Večer som dostal silnú hnačku s ktorou som bojoval celú noc. Vôbec som nespal a stále som myslel na to, či zvládnem ďalšie pádlovanie. Rio do mňa však napchal asi polovicu svojej lekárničky, a ráno to už nebolo také zlé.
Ráno sme vyrazili veľmi skoro. Nechceli sme znova zažiť to neznesiteľné teplo. Tentokrát cesta viedla okolo niekoľkých ostrovov, na ktorých sa dalo aj pohodlne zastaviť. V tejto časti zálivu sme zažili najsilnejšie morské prúdy. Niekedy sme sa cítili ako uprostred Dunaja. Pri hľadaní miesta na okúpanie a obed sme narazili na fantastickú pláž, kde by sa dalo luxusne prenocovať. Prales tu nebol veľmi hustý, bola tu tiež plechová búda, kde by sa dalo schovať pred dažďom. Množstvo ostrovov slúžilo ako slnečník. Keďže sme vyrazili skôr, tak sme aj skôr dorazili. Navrhol som ostať na tienistej strane ostrova blízko prístavu Tambon Khlong Khian, kde sme chceli nájsť miesto na spanie. Chalani chytali ryby a ja som len tak blúdil po pobreží a hľadal nejaký život. Po skalách sa mi nepodarilo vyliezť príliš vysoko a tak som len tak ležal vo vode a chladil sa. Všimol som si vo vode stovky malých priehľadných trubkovitých medúz. Sem tam ma niečo poštípalo, no boli to stále tie isté “morské blchy”, akési kôrovce, ktoré číhali v piesku a hrýzli do nôh. Nepodarilo sa nič uloviť ani napriek tomu, že okolo Ria plával húf malých žralokov. Na vláčenú nástrahu vôbec nereagovali.
Cestou do prístavu sme chvíľu bojovali s prúdom odlivu, ale nebolo to ďaleko. V prístave bola plávajúca plošina, takže sa vystupovalo príjemne. Neďaleko bola reštaurácia, kde sme sa perfektne najedli. Tom yum polievka bola prvýkrát naozaj taká štipľavá, že som mal pocit, že dychom zapálim oheň. Bolo v nej toľko chilli, že bola úplne červená. Hneď vedľa reštaurácie bola ubytovňa. Chatky priamo nad vodou postavené z mangrovových konárov. To musí človek vidieť. Hovoril som si, že ešte tú jednu noc to vydrží. Po sprche ani stopy. V chatke bol splachovací záchod. Ale nesplachoval. Ani nemohol, nebola tam voda. Bol tam sud na vodu, na splachovanie. Rozumej rovno do mora pod chatou. Ale bola tam voda tak na jedno spláchnutie. Na zemi bol madrac. Hlavne, že tam bol LCD televízor. Ako obvykle som spal vonku, ale presunul som sa ďalej, lebo na plošine pred našou chatou nebolo dosť miesta a mali tam hniezdo stromové mravce, ktoré vytrvalo hryzú do všetkého, čo im stojí v ceste. Aj tak to malo niečo do seba - spať nad vodou v korunách mangrovníkov. V noci bolo napríklad vidieť kraby ako lozia po stromoch. Videli sme tiež ostrochvosty.
Pred spaním sme s Martinom pozorovali Ria ako sa snaží vysvetliť Tomovi našu situáciu. Vyzeralo to, že nedokáže pochopiť, prečo chceme zmeniť niečo, na čom sme sa už pred viac ako mesiacom dohodli. Totiž pôvodný plán bol, že sa vrátime na ostrov Koh Yao Noi, odkiaľ sme pred viac ako týždňom vyrazili. Problém bol, že by sme museli traverzovať otvoreným morom viac ako 30 km, alebo cez 40 km, keby sme chceli využiť cestu pomedzi ostrovy. Nikde sa totiž nedalo spať. Navyše v prielive medzi ostrovmi Koh Yao Noi a Koh Yao Yai býva prúd, ktorý sa na kajaku nedá upádlovať. Nakoniec sme sa dohodli, že si kajaky vyzdvihnú v prístave Khlong Khian južne od nás. Mali ale čas až večer a nemohli nás ani odviezť do prístavu, odkiaľ nám išla loď na Koh Yao Noi, kde sme mali veci. Cudzinci totiž nesmú jazdiť na korbe auta. Medzi okresmi v Thajsku sú cestné kontroly, niečo podobné ako u nás kedysi hraničné prechody.
Na naše posledné pádlovanie sme čakali takmer do obeda. Morské prúdy tu boli také silné, že nemalo zmysel s nimi bojovať. Naopak sme sa rozhodli, že sa necháme odviezť “domov”. Hneď ako som sadol na vodu, tak som zistil, že ma stále stáča do jednej strany. Rozbilo sa kormidlo. Nie, že by predtým fungovalo, ale aspoň nerobilo zlobu. Rio mi ho zafixoval eskapáskou. Problém bol, že kormidlo bolo konštruované tak nešťastným spôsobom, že natáčalo kajak aj keď bolo zdvihnuté. Po pár kilometroch som mal chuť odlomiť ho. Musel som s tým bojovať. Keď sme sa dostali k ostrovu Panak, bolo vidieť ako silno tečie voda. Bola tam jaskyňa, no nedalo sa tam bezpečne vystúpiť. Padol nápad, že skočíme do vody a necháme sa tam doplaviť. To by nemuselo byť veľmi šťastné. Pod vodou bolo množstvo jaskýň, a prúd by tam človeka mohol ľahko zatlačiť. Rozhodli sme sa to nepokúšať a nechali sme sa splaviť nižšie, kde podľa mapy mala byť pláž. Šofér lode, ktorý doviezol ľudí do jaskyne hovoril, že keď počkáme ešte aspoň hodinu, dostaneme sa do jaskyne aj na kajakoch. To sa nám nechcelo, lebo sme si hovorili, že aj tak krajšiu jaskyňu už neuvidíme. Kapitán ďalšej lode nám poradil, že kúsok južne je ďalšia veľká jaskyňa dostupná kajakom. Nevyzerala veľmi zaujímavo, ale vytiahol som aj tak čelovku a išiel sa pozrieť. Opak bol pravdou. Jaskynný systém mal viac ako 200 metrov a aj napriek stovkám netopierov tu nebol až taký zápach, pretože tu bola voda. Parádne zakončenie našej plavby.
Vďaka prúdu sme traverz na pevninu zvládli asi za polovicu odhadovaného času a to sme cestou mali ešte pauzu na kúpanie. Rio sa potopil ku dnu a zistil, že hĺbka mora na kilometre ďaleko od brehu je len niečo cez 2 metre. Odliv vrcholil a do prístavu sme došli v najvyššom čase. Voda siahala ešte k brehu. Aj tak to nebolo nič príjemné. V ťažkom teréne sa do prudkého kopca nedali naložené kajaky potiahnuť a už sme nemali energiu nato ich nosiť naložené. Vyložili sme teda veci a vyniesli ich na parkovisko. A potom postupne vyniesli aj člny. Môj kajak sme vyťahovali ako posledný. Nevidel som si pod nohy a holeňou som rozkopol betónový múrik. Praskol. Ale aj moja noha to schytala. Nepríjemne som si rozťal holeň, na jednom mieste až na kosť. Našťastie sa to stalo až na samom konci našej expedície. Rýchle som vystriekal ranu septonexom a Martin ju obviazal elastickým obväzom.
Najedli sme sa a poprosili tetu z reštaurácie, aby zavolala taxík. Už sme nemali čas čakať kým prídu po kajaky, pretože by sme nestihli transfer na Koh Yao Noi. Taxík síce prišiel, ale bol to obyčajný skúter. Ukazoval som šoférke na expedičné vybavenie z troch kajakov a chvíľu ma prehovárala, že v tom nevidí žiadny problém. Viem, že Thajci by boli schopní to na ten skúter naložiť, a preto som ju rovno zastavil s tým, že chceme auto. Tvrdila mi, že auto má a že už je na ceste. Nebola to pravda, ale nechcela prísť o kšeft a tak volala po celej dedine, kým auto nezohnala. My už sme sa zmierovali s tým, že loď nestihneme a budeme musieť prespať niekde na Phukete. Podľa navigácie už bolo neskoro, ale mali sme šťastie, aj keď sme meškali skoro 10 minút stále nakladali batožinu. Doslova sme preskočili z auta do lode. Na základňu sme dorazili už po tme. Vychutnal som si dobré jedlo. V noci som spal na pláži. Nastavil som si hlavu tak, aby mi v prípadný pád kokosového orecha nerozbil hlavu. Fantasticky pofukovalo. Už dávno som sa tak dobre nevyspal. Keďže bola pláž orientovaná na východ, mal som možnosť vidieť nádherný východ Slnka nad obzorom.
Posledný deň sme využili na odpočinok a balenie. Ja som si dal oprať všetky veci. I keď som prakticky nič z toho nemal na sebe, kufre na kajakoch veľmi netesnili a aj do vodotesných vakov sa dostala vlhkosť. Všetko prádlo nepríjemne páchlo. Večer sme išli pozrieť do vzdialenejšej dediny, ktorá bola trochu väčšia ako tá, v ktorej sme boli peši. Nakúpili sme aspoň nejaké suveníry ako napríklad sušený durian, či chlebovník. Poslednú noc som nevedel prestať myslieť na to, kedy už konečne uvidím svoje dve Lucie.
Poobede sme vyrazili k prístavu, odkiaľ sme sa taxíkom previezli k letisku. Museli sme sa rozdeliť, lebo sme nešli rovnakým lietadlom. Rio mal navyše zastávku v Bangkoku. Stretli sme sa až v Dubaji. Ani neviem kedy, lebo som po niekoľkých kilometroch blúdenia na letisku zaspal na zemi za lavičkou. Rovnako ako v lietadle aj na letisku bola hrozná zima. Nechápem načo chladia letisko na takú neznesiteľne nízku teplotu. Závan tepla som zacítil, až keď som výstúpil z autobusu pred nástupom do lietadla. A to bolo podľa teplomera vonku len 17°C. Cesta do Budapešti ubehla veľmi rýchlo. A ani som sa nenazdal a volala mi Lucia, že už vchádza na letisko. Vonku ma čakal teplotný šok. Bol som iba v tričku a v sandáloch. Vonku bolo len 5°C. Subjektívne to bolo stále príjemnejšie ako na klimatizovanom letisku. Ešte posledných pár hodín cesty autom a bol som konečne doma!
Ďalšia vydarená expedícia na morských kajakoch. I keď ju hodnotím za jednu z tých náročnejších, veľmi rýchlo to celé ubehlo. Stále som bojoval s neznesiteľným teplom a vlhkom. I tie naše kajaky neboli zrovna výhra. No príroda a scenérie v zálive Phang Nga mi to všetko niekoľkonásobne vynahradili. Touto cestou by som chcel poďakovať aj parťákom Martinovi a Mariovi. Lepšiu partu na takýto trip si ani neviem predstaviť. Nič nebol problém a aj v menej príjemných chvíľach vládla vždy ťažká pohoda a optimizmus. Pevne verím, že to nebola naša posledná výprava. Naučil som aj viacej usmievať. S miestnymi ľuďmi sa bez úsmevu jednoducho vôbec nedalo komunikovať. Špeciálne chcem poďakovať aj svojej manželke a dcére, ktoré som nechal samé doma.
Ďakujem aj všetkým, ktorí sa dostali skrz tento dlhý text až na koniec. Prosím o zdieľanie. Pomôžete tak dostať tento blog post aj k ďalším ľuďom. Takisto ocením aj váš feedback a prípadné otázky.