V rámci môjho tohto ročného cieľa splaviť na morskom kajaku za 20 dní celé Srbsko som hľadal miesto na poriadny tréning. Nedávno som si s parťákom Tomášom otvoril obchod s kajakmi a vybavením a tak mám možnosť používať to najmodernejšie čo trh ponúka. Každý kus vybavenia sa však treba naučiť používať a samozrejme aj vyskúšať v reálnych podmienkach. Nestačí teda len trénovať s “prázdnym kajakom” v Karloveskej zátoke, ale vyraziť niekde do terénu. Dostal som ponuku pripojiť sa k parte vodákov v Chorvátsku avšak na môj tréning by to nebolo dostačujúce a keď sa ozval kamoš, či nejdeme niekam na vodu navrhol som splaviť úsek rieky Dunaj medzi nemeckými mestami Ingolstadt a Passau. Okrem toho, že to bol môj posledný nesplavený úsek horného Dunaja, tešil som sa, že môžem zobrať aj psa Foxa, ktorý takisto potrebuje trénovať.

Času bolo veľmi málo, všetko sme riešili za pochodu. Večer po práci sme sa presunuli do Ingolstadtu, kde sme mali dohodnuté parkovanie v miestnej lodenici. Bolo tam však toľko komárov, že sme sa rovno otočili a išli si v noci pozrieť toto veľmi pekné mesto. Neskoro v noci sme sa tam vrátili. Rýchlo som postavil moskytiéru, uviazal Foxa na dlhé lano a zaspal. Ráno som zistil, že sa Foxovi roztrhol obojok. Našťastie sa nikde nezatúlal a spal hneď vedľa mňa.

Po rýchlych raňajkách sme hneď vyrazili na Dunaj. Do Passau je to asi 240 km. Mali sme na to len tri a pol dňa. Plán bol počas prvých dní splaviť čo najviac, tak aby som posledný deň stihol vlak späť. No to sa ľahko povie, ale ťažšie urobí. Dunaj takmer netiekol. Okrem toho, že bol nezvyčajne nízky, na čo nás aj v lodenici upozorňovali, bolo tu i množstvo priehrad. Len prvý deň sme prešli 3. Toto tempo som zvolil zámerne. V Srbsku tak budem fungovať takmer mesiac. Pri troche disciplíny sa to dá zvládnuť.

Prvú polovicu cesty sme mali bez lodí. Veľké lode uvidíte až niekde v Regensburgu. Postupne ich však pribúdalo a čoskoro ich bolo ďaleko viac ako u nás. Dunaj tu je naozaj rušnou vodnou cestou. So šiestich priehrad sme na vozíku prenášali len dva krát. Prvý krát sme využili malú ručne ovládanú plavebnú komoru. V ďalších prípadoch šmykľavku. Posledná prenáška bola vlastne náš cieľ - priehrada Kachlet v Passau, kde sme ukončili tento splav. I keď sme dostali povolenie na vstup do komory, podmienka bola počkať na ďalšiu loď, na čo kvôli vlaku nebol čas.

Tento úsek Dunaja ide takmer stále mimo civilizácie. Toto som vôbec netušil a preto som ani nebalil žiadne jedlo. Mal som len tašku plnú jabĺk a zopár pomarančov. Na úseku dole od Passau nájdete reštauráciu priamo na vode snáď každú hodinu. Tak som mal zároveň redukčnú diétu. Jablká padli hneď prvý deň, Foxo je totiž jablkožrút a tak mi stále s nimi pomáhal. Mne jeho granule naopak vôbec nechutia. Druhý deň som od miestnych zobchodoval nejaké žemle s maslom a syr. Nič iné nemali. Nájsť nejaký obchod bolo takmer nemožné. Bez internetového pokrytia, si nenájdete nič. Dedinky boli od vody vždy ďaleko. Pár krát som sa išiel opýtať na obchod alebo reštauráciu, ale všetko bolo na kilometre ďaleko. Navyše 2 dni vkuse pršalo.

Krkolomné tempo sme zvládli a včas dorazili na priehradu Kachlet. Ako som spomínal na loď sa nám čakať nechcelo a tak sme využili veľké vozíky z lodenice, ktorá sídli priamo na priehrade. Pod výpusťou z elektrárne sa síce plávať nesmie, ale mal som len pár minút na to sa prezliecť a vyraziť na vlakovú stanicu. Podľa google maps som mal len 10 minút rezervu. Už dlho som poriadne nejedol. Po ceste bola len benzínka kam ma však so psom nechceli pustiť. Zhruba hodinka rýchlej chôdze a bol som na stanici. Po troch hodinách a troch prestupoch som bol v Ingolstadte. Bolo pekelne horúco. Po predchádzajúcich chladných a daždivých dňoch priam neznesiteľne. Čakala ma skoro dvojhodinová prechádzka mestom k autu. Po ceste žiadny obchod ani kčma kde by som si kúpil aspoň vodu. Aspoň Foxo sa napil s fontány. V lodenici, kde sme nechali auto bola párty. Bola tam tak stovka ľudí a trvalo mi viac ako hodinu vymotať sa odtiaľ.

Cesta do Passau bola rýchla. Prvýkrát som mal možnosť ísť po nemeckej diaľnici bez kajakov na streche. Využil som možnosť jazdiť bez rýchlostného obmedzenia na poloprázdnej ceste a parťák mi už pred Passau písal správu, či už som dorazil k autu. O chvíľu už som mu kýval z okna. Naložili sme kajaky a výstroj do auta a neďalekej chorvátskej reštaurácii som sa konečne poriadne najedol. Super trip.

Asi 5 km dlhý kaňon pred mestečkom Kellheim pripomínal viac nejaký nórsky fjord ako Dunaj. Už sa teším na Železné vráta!