Outdoor dobrodrúžstva na morskom kajaku. Objavovanie divokej prírody. Hľadanie miest, kde sa sny môžu stať skutočnosťou.
V strede týždňa som dostal od kamoša z lodenice návrh, či nejdem kajakovať do Chorvátska. Bolo to síce narýchlo, ale dostatočne dlhé okno s dobrým počasím v posledný októbrový týždeň nie je samozrejmosť. Prikývol som.
Začalo to ponukou ísť sa učiť kajakovať na divokú vodu na rieku Salza. Pre zlé podmienky, veľmi vysoký prietok a zimu, sme sa nakoniec rozhodli ísť kajakovať na slovinskú rieku Soča.
Začalo to pozvaním na rodinnú návštevu už veľmi dávno. Pre nedávny prírastok do rodiny sme si však na cestu lietadlom museli chvíľu počkať. Štandardne píšem o mojich cestách na kajaku, no v tomto prípade som sa rozhodol napísať o Fínsku ako takom.
Posledné dva roky si už trochu zvykám na predtým pre mňa nepredstaviteľnú ideu, že Dunaj nie je riekou len pre veľké lode. Že ma na ňom nezmotajú vodné víry, neprejde rýchloloď, neprevrhne veľká vlna a nevcucne turbína vodnej elektrárne.
Narodil som sa v Hlohovci. Prežil som tam väčšinu detstva a mladosti. Asi preto mám k našej najdlhšej rieke osobitý vzťah. Ako malý chlapec som sa tam rád túlal.
Na ceste z Passau do Bratislavy som nemusel na nikoho čakať, ani nikto nemusel čakať na mňa. To je výhoda, keď ide človek sám. Okrem toho, že som mal čas fotiť novým fotoaparátom, som mohol zastaviť kdekoľvek a kedykoľvek ma niečo zaujalo. Preto aj tento blog post je poňatý viac menej ako fotoblog.