Z Kanady som sa vrátil už pred viac ako mesiacom, no začínam písať až dnes. Užívam si ešte posledné letné chvíle. Zameškal som toho naozaj veľa. Mrzí ma hlavne čas, kedy som nebol s rodinou. Moja fyzická kondícia je na životnom maxime, a tak je chuť pokračovať expedičným tempom aj doma naozaj veľká. Pri poslednej výprave, kde sme sa pokúsili za predĺžený víkend so sviatkom pre-pádlovať na morskom kajaku slovenský úsek Dunaja od sútoku s riekou Ipeľ až po Devín som prechladol a skončil s mokrým nosom doma.

Okrem toho som dlho rozmýšľal aj nad tým, ako začať písať o tejto epickej expedícii. Diali sa aj nepríjemné veci a až dodnes som váhal či o nich vôbec písať. Vždy je to tak. To, čo by sa ti nemuselo páčiť, sa jednoducho preskočí. Po dlhej úvahe som si povedal, že príbeh bude oveľa autentickejší, keď bude bez prikrášľovania. Mne to pomôže vyrovnať sa s tým a tebe to možno pomôže v lepšom rozhodovaní sa, keď sa ocitneš v podobnej situácii. Možno aj samotní aktéri tohto príbehu pochopia, čo som mal vtedy v hlave. Úspech tejto expedície bol dláždený nielen tvrdou prácou, potom a trocha aj krvou, ale i súbojom nad samým sebou. To sú predpoklady toho správneho dobrodružstva.

Tento príbeh alebo inak povedané moja verzia rozprávania o expedícii, na ktorej sme sa na morských kajakoch plavili severným pacifickým oceánom v takmer neobývanej časti Britskej Kolumbie medzi dvoma prístavmi Prince Rupert a Telegraph Cove. Územie nazývané aj „Great Bear Rainforest“ alebo v preklade Dažďový prales veľkého medveďa rozlohou väčšou, ako polovica celého Slovenska je miesto, kde sa stretávajú nekonečné hory a ešte väčší Tichý oceán. Miesto, kde sa akoby zastavil čas, nevidieť tam takmer žiadne stopy po ľuďoch. Civilizáciu tam tvoria takmer výlučne Indiáni. Lesom tu stále kráľujú veľké šelmy ako medveď, vlk či puma. Oceán majú zasa pod palcom veľryby, tulene a morské vydry. Strety s nimi boli naozaj výnimočné.

Morská časť expedície trvala celý mesiac. Na kajakoch sme prešli skoro 700 kilometrov. Videl som miesta, o akých sa mi ani nesnívalo. Mal som možnosť chvíľu pobudnúť v naozajstnej divočine a byť jej súčasťou. Učiť sa o prírode od ľudí, ktorí tu aj bez toho, čo mám zbalené v kajaku, žili v harmónii s ňou tisíce rokov. Niekto také miesta nazýva peklo, niekto rajom. Ten, kto tam bol, vie, že to je oboje. Na ceste som stretol výnimočných ľudí a nemyslím to, len ako frázu. Niekedy až neuveriteľné stretnutia na absolútne nepravdepodobných miestach s ľuďmi z doslova iného sveta.

Príbeh, ale nebude len o pokore. Odhalí aj zákutia ľudského sebectva, egocentrizmu, tvrdohlavosti, nepochopenia, ignorancie, pohŕdania ba aj zradu. Čo všetko sa môže stať, keď sa vyberieš na takého miesto s takmer neznámymi ľuďmi a ignoruješ svoje inštinkty kvôli neprekonateľnému volaniu divočiny. Ľudia majú radi pekné príbehy, no tento miestami taký nebude. Čo ti ale môžem sľubiť, že sa v rozprávaní dostaneme na najkrajšie a najodľahlejšie miesta tejto planéty, zapádlujeme si s veľrybami, stretneme sa s medveďmi či zistíme, že strety s nimi boli tie menej hrôzostrašné. Ničoho neľutujem a dúfam, že si to čoskoro zopakujem. Čím viac prekážok na ceste, tým väčšie uspokojenie v cieli.

Dozvieš sa, ako vznikla myšlienka uskutočniť takúto expedíciu, o jej zdĺhavej príprave a cieľoch, nemenej napínavej ceste na štart, pádlovaní s veľrybami, ale aj o múdrostiach, ktoré som sa tam naučil a zasa posunuli latku pre budúce expedície na úplne novú úroveň. Ako som sa ocitol sám na kraji sveta.